(12. júla 2013)

Tí z nás, ktorí si cenia viac život ako smrť, náboženskú prax plnú života a dobrodenie plynúce z prirodzeného manželstva, musia znovu nájsť odvahu prehovoriť, aj keď si súčasná moc svojvoľne vykladá význam slov a rozchádza sa s logikou.

Niekoľko udalostí z konca júna pripomína slová Jána Pavla II. z encykliky Evanjelium života, ktorými popisuje znaky skutočnej krízy ľudstva. Čin, ktorý sa doposiaľ takmer na celom svete odsudzoval a ktorý ubližuje bezbranným životom, sa začne oslavovať ako „právo” a to tými, ktorí majú v rukách moc a ktorí majú tieto životy ochraňovať. Ako Ján Pavol II. diagnostikuje príčinu takejto krízy? Identifikuje závažné nepochopenie slobody – také, pri ktorom sa oddeľuje sloboda od solidarity, od rozumu a pravdy a od nevyhnutnosti ľudského utrpenia.

Bohužiaľ, jeho postrehy až bolestivo presne pasujú na udalosti posledného júnového týždňa.

Po prvé, členka zákonodarného zboru Wendy Davisová obštrukciami marila návrh zákona v legislatíve štátu Texas, ktorý by zakázal zabitie nenarodených detí v posledných 20 týždňoch tehotenstva a vyžadoval by od potratových kliník, aby spĺňali lekárske štandardy platné pre iné „ambulantné chirurgické centrá”. Keby sa tieto štandardy dodržiavali, mohli zachrániť životy v márnici filadelfského potratára a usvedčeného vraha Kermita Gosnella. Za túto snahu sa Davisovej dostalo veľkej chvály od novín, pričom ju označili za „jednu z najpopulárnejších politikov” Demokratickej strany a „hrdinku”. Ku chválam sa pridal ej americký prezident prostredníctvom sociálnej siete Tweet.

Po druhé, 26. júna vydal Najvyšší súd USA dve vyjadrenia k manželstvu osôb rovnakého pohlavia. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu v prípade Hollingsworth v. Perry už páry rovnakého pohlavia získavajú v Kalifornii sobášne povolenia a to napriek hlasom siedmich miliónov Kalifornčanov, ktorí podporili referendum známe ako Proposition 8 (referendum sa uskutočnilo v snahe zamedziť legalizácii sobášov osôb rovnakého pohlavia). Najvyšší súd v prípade USA v. Windsor zrušil paragraf 3 Zákona o ochrane manželstva (DOMA), ktorý pre účely federálneho zákona definoval manželstvo ako spojenie muža a ženy. Väčšinový názor poroty na čele so sudcom Kennedym rozhodol, že federálni zákonodarcovia (demokrati aj republikáni) a prezident Clinton schválili DOMA striktne za „účelom” „vytvorenia nevýhody… a tým stigmy na všetkých, ktorí vstúpia do manželstva s osobou rovnakého pohlavia uzavretého legálne v mene nespochybniteľnej právomoci USA“. Podľa väčšiny poroty tvorcovia zákona zamýšľali „ponížiť” a „ublížiť” párom rovnakého pohlavia a „pokoriť” akékoľvek deti, ktoré vychovávajú.

Väčšina poroty nevenovala ani riadok solídne zdokumentovanej snahe tvorcov zákona, keď sa na celoštátnej úrovni usilovali zabezpečiť osobitný ohľad na blaho detí ako právnej kategórie, detí, pre ktoré je prirodzené manželstvo jednoducho jediným prostriedkom na to, aby pripútal ich otcov k ich matkám a nim samým, a skutočne na to, aby uchránil celú ich historickú a genealogickú identitu v tomto svete. Ani riadok.

Namiesto toho Najvyšší súd vyhlásil, že – podľa názoru piatich osôb – manželstvo je skôr o preukázaní „dôstojnosti a postavenia nesmierneho významu”, o deklarovaní „ďalekosiahleho právneho uznania intímnym vzťahom” a o „ochrane osobnosti a dôstojnosti“. Ako sudca Scalia vo svojom nesúhlase poznamenal, väčšina poroty rozhodla, že ten, kto s ich chápaním manželstva nebude súhlasiť, sa stane „nepriateľom ľudského rodu“.

Po tretie, 28. júna Ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí (MZSV) vydalo konečnú verziu nariadenia o zdravotnom poistení týkajúcom sa antikoncepcie, sterilizácie a abortív v ranom štádiu tehotenstva. A o čom rozhodlo?

Rozhodlo sa prinútiť zdravotné poisťovne, aby „zadarmo” poskytovali farmaceutiká na kontrolu pôrodnosti a postkoitálnu antikoncepciu zamestnancom (a ich rodinným príslušníkom vrátane maloletých dcér) náboženských zamestnávateľov bez ohľadu na akúkoľvek výhradu svedomia, ktorú by zamestnávatelia mohli mať. MZSV napísalo, že toto rozhodnutie „rešpektuje záujmy neziskových náboženských organizácií, ktoré namietajú voči financovaniu antikoncepcie“.

Urobili to napriek stovkám tisícom nesúhlasných pripomienok a desiatkam (väčšinou úspešných) súdnych procesov proti vláde. Urobili to napriek faktu, že „vedecká správa“ podporujúca toto nariadenie neobsahuje empirické dáta dokazujúce často opakované tvrdenie, že bezplatne poskytnutá antikoncepcia pomôže predchádzať ženským chorobám.

Skrátka, podľa súčasnej moci podpora zabíjaniu nenarodených ľudských bytostí je „heroická”, podpora prirodzených rodinných vzťahov kvôli deťom je „ponižujúca” a nátlak na náboženských zamestnávateľov, aby zabezpečovali (a v praxi aj financovali) služby svojim zamestnancom, ktoré s čistým svedomím nemôžu podporovať, je „rešpektovanie náboženskej slobody“.

Točí sa mi z toho hlava. A slovníku Merriam-Webster tiež.

A Američania nie sú jediní, kto sa čuduje, kedy prestal byť logický dialóg o živote alebo manželstve alebo náboženskej slobode možný. Podobné problémy trápia našich susedov v Írsku a vo Veľkej Británii. Írsko sa chystá hlasovať o legalizácii potratov, čím by sa umožnilo vykonať potrat v mene záchrany života matky (súčasný zákon vyžaduje, aby sa zachránil život oboch – matky aj dieťaťa). Tento navrhovaný nový zákon by povoľoval potrat najmä v situácii, keď sa predpokladá, že matka spácha samovraždu, ak sa nepristúpi k potratu.

Veľmi ľahko si domyslíme, ako tým legislatíva v praxi povolí uzdu potratom, hoci predkladatelia zákona sami nazývajú návrh zákona „reštriktívnym” a „záchranou života”. A navyše je tu dokonca ďalší problém: najlepšie empirické údaje z Európy ďalej naznačujú, že potrat je pravdepodobne príčinou ženských samovrážd, nie preventívnym opatrením.

Vo Veľkej Británii uvažuje parlament o zákone, umožňujúcom párom rovnakého pohlavia „manželstvo”. Okrem ignorovania blaha detí návrh zákona oslabuje dva dodatočné inherentné a stále znaky manželstva: vyhlasuje za neplatnú požiadavku konzumácie (tvorcovia zákona sa nemohli dohodnúť, ako ho definovať v prípade partnerov rovnakého pohlavia) a podkopáva normu vernosti zrušením možnosti nevery v prípade párov rovnakého pohlavia.

Inými slovami, ak má osoba žijúca v štátom uznanom „manželstve” osôb rovnakého pohlavia sexuálny styk s inou osobou rovnakého pohlavia (ale nie s osobou opačného pohlavia), neplatí, ako si to ľudia vždy mysleli, že „nevera” musí byť v kontexte manželského vzťahu „cudzoložstvom”. Skrátka a dobre, návrh zákona vo Veľkej Británii udeľuje manželské práva a zároveň vyhlasuje dlhoročné a definičné základy manželstva za neplatné.

Ochrancovia ľudského života, náboženskej slobody a záujmov detí v manželstve by sa v týchto dňoch mali ospravedlniť za vyjadrovanie svojho hnevu – za to, že doslova nemajú slov, ktorými by reagovali na tieto udalosti. Zdá sa, že slová sú dnes nepoužiteľné. Všetky slová, ktoré by sme chceli použiť, sú preč, a zrazu ich niekto redefinoval.

A aby toho nebolo málo – vplyvné osobnosti, ktoré redefinujú bežné a prirodzené významy vecí, a tak redefinujú kultúru a spoločnosť, nielen právo – sa vymykajú nášmu demokratickému vplyvu. Státisíce našich pripomienok na MHSV k nariadeniu o antikoncepcii a abortívam v ranom štádiu tehotenstva nevzbudzujú nijaký právny rešpekt. Myseľ sudcu Kennedyho (ktorý má fakticky v rukách rozhodovanie Najvyššieho súdu ohľadom manželstva vzhľadom na nerozhodné zastúpenie názorov 4:4) nie je otvorený racionálnym argumentom tých, čo s ním nesúhlasia. Prezident Obama – ktorý v časoch svojej funkcie štátneho zákonodarcu už naznačil, ako veľmi mu je vzdialené normálne vnímanie týkajúce sa hodnoty ľudského života, keď odmietol využiť svoju moc a zastaviť zabíjanie postihnutých narodených živých detí v Illinois – zostal hluchý k našim výzvam, listom, pripomienkam a súdnym sporom.

Totiž, keď sa spochybnia prezidentove názory, často odpovie prezentovaním ešte extrémnejšej verzie svojho predchádzajúceho stanoviska. Napríklad po tom, čo odmietol brániť paragraf 3 zákona DOMA z dôvodu protiústavnosti a Najvyšší súd mu dal za pravdu, navrhol hneď na ďalší deň, aby sa manželstvá osôb rovnakého pohlavia vnútili 50 štátom pomocou zrušenia paragrafu 2 zákona DOMA, ktorý momentálne umožňuje štátom robiť vlastné rozhodnutia ohľadom právnej definície manželstva.

My však, samozrejme, musíme znovu prehovoriť, nástojiť na prirodzenom význame slov a na nevyhnutnosti logiky. Okrem toho musíme dnes používať obrazy a príbehy. Zase raz musíme byť ochotní objavovať sa na verejnosti – aby sme vyvrátili predstavu, že neexistujeme alebo že sme boj vzdali, len aby sme zaistili racionálny dialóg a pokračovali v rozširovaní relevantných a pravdivých informácií.

Musí nás byť vidieť na verejnosti aj preto, že je to najefektívnejšia cesta, ako vyvrátiť negatívny, jednorozmerný obraz našich radov. Musíme byť ochotní pomôcť organizovať väčšinu, momentálne zbavenú práv, ktorá má naozaj normálne ľudské povedomie o dobrodení života nad smrťou, dobrodení prirodzeného manželstva a o dobrodení žitia v integrite s naším náboženským presvedčením.

(6. decembra 2012)

Vládou podporované antikoncepčné programy spolu s ich problematickými vedľajšími dôsledkami najviac zasiahnu chudobné ženy. Zatiaľ čo antikoncepcia šťastie ženy vytvoriť nedokáže, ako to tvrdia jej zástancovia, náboženstvo áno. Toto je tretia časť trojdielneho článku.

V prvej časti som opísala novú alianciu, ktorá sa vytvorila medzi vládou USA a organizáciou Planned Parenthood, uskutočňujúcu bezprecedentnú kampaň proti náboženskej slobode v USA, ktorá zároveň ohrozuje blaho žien. Včera som sa zaoberala troma možnými argumentmi: 1. antikoncepcia nie je jediným spôsobom plánovania rodičovstva; 2. antikoncepcia vedie k sexuálnemu sklamaniu a 3. antikoncepcia oslabuje kultúru manželstva na úkor najchudobnejších žien. Dnes sa budem podrobnejšie zaoberať argumentom, že rozsiahle vládou podporované antikoncepčné programy najviac zasiahnu najmenej privilegované ženy. Takisto budem rozoberať ďalšie dva argumenty: že isté druhy antikoncepcie majú v prípade niektorých žien problematické vedľajšie účinky a že antikoncepcia šťastie ženy vytvoriť nedokáže, ako to tvrdia jej zástancovia. Uzavriem úvahou o tom, ako náboženstvo prispieva k viacerým aspektom rozvoja žien, ktorý sľubovala podporovať práve antikoncepcia, no zlyhala.

Antikoncepcia ohrozuje zdravie žien


Hoci sa mimomanželské pôrody a potraty zvýšili súbežne s rozsiahlymi vládou podporovanými antikoncepčnými programami, existuje tu možnosť – v súčasnosti vnucovaná zo strany zástancov týchto programov – ako aspoň trochu znížiť tieto čísla, a to na dlhšie než na pár rokov: užívanie „dlhotrvajúcej reverzibilnej antikoncepcie“, t. j. tabletiek a prostriedkov, ako je Depo Provera či Norplant a vnútromaternicových teliesok. Tieto antikoncepčné prostriedky sa buď vpichujú, alebo implantujú. Niektoré z nich treba chirurgicky odstrániť. Väčšina žien sa im vyhýba. Možno sa im nepozdáva predstava ich komplikovaného vkladania a odstraňovania. Možno sú príliš drahé. Možno sa im nepáči predstava rokov, počas ktorých im budú do tela postupne vtekať hormóny. Alebo si vypočuli až priveľa reklám v TV a rozhlase, ktoré ich vyzývali, aby sa pridali ku hromadným žalobám proti výrobcom týchto typov antikoncepcie, ktoré iniciovali ženy trpiace následkami, ako sú mŕtvica, rakovina alebo kardiologické problémy.

Čo je však výsledkom reverzibilnej antikoncepcie na úrovni spoločnosti? Ak by ju užívalo viac žien, percento tehotenstiev a potratov by sa mohlo – aspoň načas – znížiť, hoci takmer isto nie až na úroveň, ktorú mali pred nástupom rozsiahlych antikoncepčných programov. Štúdia zahŕňajúca 9 300 žien z Missouri, z ktorých mnohé zaangažovali potratové kliniky a mnohé z nich boli chudobné a nepoistené, ukázala, že projekt podporujúci užívanie reverzibilnej antikoncepcie v priebehu niekoľkých rokov vyústil do nižších percent neplánovaných tehotenstiev a potratov.

Detailnejší pohľad na štúdiu však odhalí, že len 5 percent žien a dievčat zahrnutých do prieskumu si predtým zvolilo užívanie tohto druhu antikoncepcie; vedci pracujúci na tejto štúdii 95 percent žien presvedčili, aby ju začali užívať, pričom v priebehu troch rokov sedemkrát navštívili ich domovy, aby zabezpečili ich zotrvanie v projekte.

A tak možno najdôležitejšou otázkou, ktorú táto štúdia vyvoláva, je, či táto cesta je cestou, ktorú si ženy alebo americký národ zvolia: dôrazné podporovanie lekársky rizikovejšej, dlhodobejšej hormonálnej antikoncepcie najpravdepodobnejšie v kruhoch chudobnejšej a menšinovej populácie. Totiž terčom takéhoto úsilia sa stanú jednoznačne tí najchudobnejší. Spomeňme si na prípad spred 20 rokov, keď až sedem štátov zvažovalo ponúknutie Norplantu (chirurgicky implantovaná hormonálna antikoncepcia s účinnosťou približne päť rokov) ženám a dievčatám ako náhradu za minimálne alebo rozšírené výhody sociálneho zabezpečenia. Prevažná časť vytipovaných obyvateliek bola afroamerického pôvodu.

A pripomeňme si, že keď už raz budú tieto mladé ženy dočasne sterilizované na tri až desať rokov, vláda, no aj ony samy sa s najväčšou pravdepodobnosťou stanú obeťami dojmu, že všetky relevantné dôsledky sexu sú tak pod kontrolou. Psychologické a duchovné následky plynúce z takéhoto pohlavného života, ktorý nikam nevedie, sa takmer určite nebudú brať do úvahy. A tieto formy antikoncepcie okrem toho nijako nepomáhajú v prevencii proti pohlavne prenosným chorobám.

Malo by nás hrýzť svedomie, že menej šťastní spoluobčania sa s veľkou pravdepodobnosťou stanú terčom snáh o redukciu, keď sa zavedú rozsiahle antikoncepčné programy. Vážne vedľajšie zdravotné účinky hormonálnej antikoncepcie a jej spojitosť s vyšším percentom prenosu HIV by takisto mali spochybniť podporu reverzibilnej antikoncepcie zo strany vlády ako riešenia neplánovaných tehotenstiev a potratov. Nechcem týmto tvrdiť, že každá hormonálna forma kontroly pôrodnosti je vo svojej podstate nebezpečná, alebo že vážnymi vedľajšími účinkami bude trpieť väčšina žien. No treba si uvedomiť, že už je známym faktom – až tak, že o tom informuje New York Times – že „užívanie kombinácie hormonálnych tabletiek na kontrolu pôrodnosti – obsahujúcej estrogén a progestín – môže zvýšiť riziko mozgovej príhody a krvných zrazenín v nohách a pľúcach”.

Rôzne formy prostriedkov na kontrolu pôrodnosti a vnútromaternicových teliesok (tie druhé s hormonálnymi prídavkami, aj bez nich) boli a sú predmetom obrovského množstva hromadných žalôb (v prípade istej spoločnosti viac ako 11 300 žalôb), v rámci ktorých popredné farmaceutické koncerny zaplatili za právne vyrovnanie stovky miliónov dolárov. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) aj naďalej zaraďuje niektoré hormonálne typy antikoncepcie do skupiny karcinogénov číslo jeden.

A v nadväznosti na to nedávno publikovaná štúdia navyše veľmi presvedčivo tvrdí, že injekčne podávaná reverzibilná antikoncepcia môže zdvojnásobiť riziko nakazenia a šírenia HIV až do takej miery, že dokonca aj WHO zvažuje „prehodnotenie... klinických odporúčaní o používaní tejto antikoncepcie”.

A napokon, zdravý rozum oprávnene a nahlas kladie otázku, prečo 52 rokov po uvedení prostriedkov na kontrolu pôrodnosti nijaká farmaceutická spoločnosť nepovažuje za potrebné vyvinúť hormonálne alebo iné produkty na kontrolu pôrodnosti pre mužov? Slovami časopisu Mother Jones:

Tabletky pre mužov by tiež mohli byť šetrnejšie k telu než ženská antikoncepcia. Ženy sa už dlho sťažujú na priberanie, náladovosť a iné vedľajšie účinky antikoncepcie, no napriek tomu ju berie až 62 percent amerických žien v reproduktívnom veku. Nedávne klinické testy mužskej antikoncepcie podávanej injekčne (obdoba produktu Depo-Provera pre ženy) boli napriek sľubným prvotným výsledkom predčasne ukončené, pretože sa účastníci testu sťažovali na vedľajšie účinky, ako je depresia, zvýšené libido a zmeny nálady.

Diana Blithe, programová riaditeľka National Institute for Child Health and Human Development (Štátneho ústavu pre zdravie detí a ľudský vývoj), povedala, že „v skutočnosti by sme mohli produkt veľmi rýchlo dostať do obehu, keby sa firmy razantne pustili do výroby”. No dovtedy, kým si zákazníci nebudú produkt naozaj žiadať alebo kým marketingové štúdie neukážu, že by sa skutočne predával, americké spoločnosti vývojom mužskej antikoncepcie nemajú čo získať. Keďže kondómy sú veľmi rozšírené a dostupné, chránia pred pohlavne prenosnými chorobami a majú veľmi málo, ak vôbec nejaké vedľajšie účinky, môže to byť veľmi dlhé čakanie.

Priemysel vedený mužmi nie je ochotný vyrábať antikoncepciu s vedľajšími účinkami pre mužov, ale horlivo ju produkuje „pre” ženy. To všetko by malo byť aspoň varovným signálom.

Antikoncepcia nedokáže urobiť ženy šťastnejšími


Tie najhorlivejšie kampane za lepší prístup k antikoncepcii nepriamo hlásali, že „naše životy naozaj nie sú o ďalšej generácii”; sú o našich vlastných dobrodružstvách a voľbách. To nie je pohľad, s ktorým by sa chcela stotožniť väčšina ľudí. A celkom určite to nie je pohľad osvojený drvivou väčšinou dospelých, ktorí sa stali rodičmi. Ale jeho propagovanie má dosah na ochotu ľudí mať deti. A preto nie je náhoda, že väčšina klientok podstupujúcich potrat užíva antikoncepciu. Nie je náhoda, že už spomenutá štúdia zo St. Louis – s cieľom výrazne zvýšiť užívanie dlhodobých účinnejších antikoncepčných prostriedkov – zaznamenala štvornásobne vyššiu mieru potratov, ako je celoštátny priemer.

Ani uprednostňovanie záujmov dospelých pred záujmami detí nie je pre ženy ani pre mužov až takým dobrom. Knihy a štúdie nám stále pripomínajú, že sme spoločenské bytosti a že najšťastnejší sme vtedy, keď máme vo svojom živote dlhodobý stabilný vzťah, založený na láske. (Pozri napríklad Loneliness: Human Nature and the Need for Social Connection a Marital Status and Happiness: A 17-Nation Study.)

Poctivý pozorovateľ by si musel položiť otázku: mohla by forma nových trendov v oblasti sexu a manželstva – ktorá oddeľuje sex od manželstva a detí a vyúsťuje do vyššej miery konkubinátneho spolužitia, menšieho počtu manželstiev a menej stabilných manželstiev – byť zodpovedná za údaje naznačujúce zníženie šťastia žien za posledných pár desaťročí? Zníženie nielen v absolútnych číslach, ale aj v porovnaní s mužmi?

Manželstvo a rodičovstvo sú bezpochyby „miesta”, ktoré od nás s najväčšou pravdepodobnosťou vyžadujú, aby sme robili to, vďaka čomu dozrieme na milujúcich dospelých. Samozrejme, vždy je možné pokúsiť sa vybudovať silné, žičlivé a vzájomne si pomáhajúce spoločenstvá v rámci priateľských a susedských vzťahov. V zriedkavých prípadoch sa to môže podariť. Ale určite to nemôže nahradiť úzko prepletené dary lásky, sexuálnej intimity, detí a trvalého záväzku, aké manželstvo otvorené deťom každodenne ponúka. To sú jednoducho fakty – fakty potvrdené číslami v rôznorodých oblastiach, ako je sociológia, demografia, psychológia a ekonómia.


Náboženstvo, a nie antikoncepcia podporuje slobodu žien


Pri spochybňovaní rozšíreného názoru, že náboženstvo (a najmä katolícke) je pre ženy zlom, sa núka oveľa viac argumentov, než sa na prvý pohľad zdá. Zopár mojich argumentov za zachovanie svedectva náboženských inštitúcií vyznieva odvážne, ale ja tvrdím, že celý zástup žien – ženy veriace i neveriace – ich považujú za pravdivé. Ženy (a muži), ak správne rozumejú svojej vlastnej podstate, ako aj podstate šťastia a slobody, sa naďalej chcú zaviazať vzťahom, ako je manželstvo, a chcú sa stať rodičmi. (Zaujímavé je, že podľa prieskumov medzi mladými ženami a mužmi po celom území USA sa toto zistenie časom nemení.) Sexuálna abstinencia je pri dosahovaní oboch cieľov významným faktorom. Okrem toho, predovšetkým ženy uprednostňujú sex v rámci záväzného vzťahu. Pumpovanie hormónov do ženských tiel po celé desaťročia je desivé. Programy na kontrolu pôrodnosti, ktoré „fungujú“, zahŕňajú zvýšenie používania týchto relatívne ešte desivejších prostriedkov a takmer nevyhnutne budú mať za cieľ občanov z nižších sociálnych vrstiev. Fakt, že muži odmietajú skúmať alebo užívať mužskú antikoncepciu, má svoje dôvody.

Nemali by sme zabúdať, akou iróniou je, že aliancia Planned Parenthood a americkej federálnej vlády sa v rámci svojho dosahovania slobody žien osobitne pokúša umlčať práve náboženské svedectvo. Totiž sloboda žien, ako ju definuje nariadenie amerického ministerstva zdravotníctva (dosiahnutie nižšieho počtu neželaných tehotenstiev a potratov alebo inými slovami zníženie chudoby, zvýšenie počtu vzdelávacích a pracovných príležitostí, zvýšenie možností vydať sa a zníženie rozvodovosti), je v skutočnosti empiricky ľahšie dosiahnuteľná, keď muži a ženy žijú podľa cností a sebakontroly vyjadrených vo výhrade svedomia kresťanských cirkví k nariadeniu ministerstva zdravotníctva. Židovsko-kresťanská Biblia poskytuje ten najpevnejší základ pre vieru v absolútnu rovnosť žien a mužov: rovnocenné stvorenie oboch na Boží obraz. Mladšie katolíčky a mnoho žien iných kresťanských denominácií taktiež oveľa viac priťahuje katolícke učenie o antikoncepcii, než si externí komentátori uvedomujú.

A sú tu aj dôkazy, že ženy praktizujú svoju vieru v priemere viac než muži a že krajiny, ktoré viac ochraňujú náboženskú slobodu, majú tiež tendenciu viac rešpektovať rovnoprávnosť žien. (Pozri napríklad článok Briana J. Grima: God’s Economy: Religious Freedom & Socio-Economic Well-Being.)

Tak prečo sa hovorí o „slobode žien“, keď sa náboženstvo – zdroj podpory a istoty, nehovoriac o zdravých vzťahoch pre ženy – obmedzuje? Hlas náboženstva – celý náboženský projekt, v ktorom sa berie do úvahy sex, manželstvo a rodičovstvo, by prinajmenšom mal dostať možnosť naďalej zaznievať. Silné a krásne logické dôvody náboženstva o zachovaní prepojenia sexu a nového života môžu pomôcť obnoviť rovnováhu nášho celoštátneho dialógu o sexe, manželstve a rodičovstve. Nielen ženy, a najmä zraniteľnejšie ženy, ale aj samotná spoločnosť by sa mala lepšie, ak by náboženskému svedectvu bolo dovolené prežiť.

(5. decembra 2012)

Antikoncepcia nie je jediným spôsobom plánovania rodiny a určite nie je záležitosťou, ktorá nič nestojí: vedie k sexuálnemu sklamaniu a oslabuje kultúru manželstva na úkor najchudobnejších žien. Druhá časť trojdielneho článku.

Vo včerajšej prvej časti som opísala novú alianciu, ktorá sa vytvorila medzi americkou vládou a organizáciou Planned Parenthood, a hovorila som o tom, ako táto aliancia vedie bezprecedentnú kampaň proti náboženskej slobode v USA, pričom zároveň ohrozuje blaho žien. Dnes a zajtra sa chcem zamyslieť nad tým, ako môžeme odpovedať na ich argumenty, týkajúce sa ľudskej sexuality.

Antikoncepcia nie je jediným spôsobom plánovania rodiny


S veľkou pravdepodobnosťou platí, že mnohé ženy považujú svoju schopnosť obmedziť veľkosť svojej rodiny za faktor ovplyvňujúci ich prístup k možnostiam vzdelávania a zamestnania. Takisto je pravdou, že existuje veľa žien, ktoré túžia alebo sú otvorené veľkej rodine a zároveň si želajú dosiahnuť konkrétne akademické alebo pracovné ciele.

Zvyčajne osamelo a bez pomoci ženských organizácií sa usilujú prinútiť školy a zamestnávateľov, aby zabezpečili také rozvrhy a metódy, ktoré by im, matkám, umožnili zastať si svoju úlohu doma i v práci. Hoci ich príbehy nie sú súčasťou mojej odpovede na argument spájajúci antikoncepciu so slobodou žien, treba pripomenúť, že práve táto skupina žien si zaslúži vďaku všetkých žien, usilujúcich sa o podobnú rovnováhu. Až príliš často popredné ženské organizácie potláčajú alebo ignorujú túto kľúčovú prioritu žien – túto rovnováhu – v prospech žiadostí o lepší prístup k antikoncepcii a interrupcii.

No ani pre tú skupinu žien, ktoré chcú len niekoľko detí či žiadne, nie je antikoncepcia jediným dostupným prostriedkom. Pre nevydaté ženy je tu možnosť predmanželskej abstinencie (a obzvlášť adolescenti si čoraz viac volia práve tú) a ukazuje sa, že práve ona sa spája s lepšími dlhodobými vzťahmi a nižšou pravdepodobnosťou rozvodu.

A pre vydaté sú tu čoraz jednoduchšie metódy plánovaného rodičovstva (MPR) – netreba si ich mýliť s dnes už spochybnenou tzv. kalendárnou metódou. Je ťažké vysvetliť mladým ženám – ale mali by sme sa o to pokúsiť – aké úžasné je byť 40- či 50-ročnou ženou, alebo ešte staršou, a nemať zdravotné problémy vyplývajúce z desaťročí užívania hormonálnej antikoncepcie (viac o tom ďalej) a mať manželstvo presiaknuté nepopierateľnou vzájomnou zodpovednosťou ohľadom sexu, nehovoriac o pravidelných rozhovoroch o význame a dôsledkoch sexu a o tom, prečo mať alebo nemať ďalšie dieťa.

A takisto je úžasné pripomenúť si – v rozpore s mantrou, ktorú svet tak často opakuje, že „nechránený sex plodí deti” – totiž, že sex skutočne deti plodí. A uvedomiť si všetko krásne, čo to zahŕňa – že úplné darovanie sa muža a ženy tomu druhému, ktorý je odlišný, ale telom i dušou dopĺňajúci, plodí novú bytosť s nesmrteľnou dušou, ktorej samotná existencia pripomína rodičom ich lásku a zároveň ich vyzýva k doživotnej vernosti.
Tvrdenia, že časovanie sexu na základe MPR je nemožné, ba priam neľudské a že sexuálna spontánnosť je natoľko cenná, že ju nič nemôže nahradiť, nezodpovedajú empirickému výskumu. Podľa článku od ekonóma rozvoja z Harvardovej univerzity Lanta Pritchetta:

Často používané metódy určovania hodnoty (alebo rentabilnosti) antikoncepcie vypočítavaním výhod skúmaním zlepšenia zdravotného stavu matky alebo dieťaťa, alebo výhod zamedzenia nechceného tehotenstva sú buď a) totálne nesprávne, alebo b) implicitne obsahujú tvrdenie, že hodnota výhod daných alternatívnou antikoncepčnou metódou, ako sú zmeny v sexuálnom správaní, je väčšia než výhody v zmysle zdravia a plodnosti. Ignorovanie hodnoty sexu v rozhovoroch o antikoncepcii len zdôrazňuje hodnotu sexuálnej aktivity, pretože je to implicitné tvrdenie o hodnote – totiž, že hodnota sexu je väčšia než všetky ostatné vypočítavané hodnoty.

Pripúšťajúc, že jeho ďalší argument je „empirický a je, pravda, založený na veľmi sporých dôkazoch”, a po preskúmaní údajov týkajúcich sa ochoty ľudí zmeniť svoje vzorce sexuálnej aktivity (verzus uchýlenie sa k antikoncepcii) v snahe predísť tehotenstvu prichádza k záveru, že ľuďom v podstate ochota nechýba. Inými slovami, hodnota neobmedzenej, spontánnej sexuálnej aktivity nie je natoľko vysoká, ako to zástancovia rozsiahlych programov na podporu pôrodnosti predpokladajú. Práve preto, uzatvára, „prevažná časť makro- aj mikroemipirickej literatúry hovorí”, že „zníženie nákladov na antikoncepciu (či už pôjde o peniaze, cestovanie, informácie alebo psychiku)” bude mať len „malý” dôsledok.

Antikoncepcia znamená pre ženy pascu a sklamanie


Dôsledky antikoncepcie na úrovni jednotlivca (t. j., ak sa používa podľa pokynov lekára, za normálnych okolností predchádza tehotenstvu) sa líšia od dôsledkov v rovine celospoločenskej. Keď sa antikoncepcia sprístupní na celospoločenskej úrovni, najmä ak je jej zadnými dvierkami interrupcia (v USA napríklad väčšina žien žiadajúcich o interrupciu užívala antikoncepciu v tom istom mesiaci, ako otehotnela), zmení to oblasť partnerských vzťahov v neprospech žien. Antikoncepcia a interrupcia spoločne znižujú najzjavnejšie „riziko” sexu, zároveň však kladú ženám na plecia bremeno vyhýbania sa tehotenstvu a pôrodu. Zníženie tohto rizika spôsobí, že sa viac žien odváži k nemanželskému pohlavnému životu.

S tým súvisí, že ženy uvažujúce o odmietnutí sexu s nejakým mužom si bolestne uvedomujú, že iná žena iste povie „áno”. Je oveľa pravdepodobnejšie, že v priemere každá žena, chytená v tzv. dileme väzňa, začne chápať sex ako cenu, ktorú musí zaplatiť za udržanie vzťahu, a teda podľahnúť, hoci ženy oveľa viac než muži uprednostňujú sex v kontexte trvalého vzťahu. (Pozri napríklad knihu od Miriam Grossmanovej Unprotected (Nechránená) a tiež Premarital Sex in America (Predmanželský sex v Amerike) od Marka Regnerusa a Jeremyho Ueckera).

Antikoncepcia zároveň viedla k poklesu manželstiev „z donútenia” po neplánovaných otehotneniach. Toto vyplýva z dobre známeho „práva” žien na potrat a z ustupujúcej stigmy spojenej s nemanželským sexom a tehotenstvom. A výsledok? V každej populácii, ktorá zaviedla rozsiahle programy na kontrolu pôrodnosti (v rozpore so všeobecnou nechuťou k potratom v pozadí), sa objavujú vyššie počty nemanželských tehotenstiev a pôrodov a potratov.

Planned Parenthood a federálna vláda vždy môžu odcitovať jednu či dve štúdie, ukazujúce znížený počet každého zo spomínaných problémov v oddelenej populácii v priebehu niekoľkých rokov vďaka zavedeniu rozšírenejšieho antikoncepčného programu. Tieto čísla však nikdy nedosiahnu úroveň, ktorú mali pred zavedením programov a ani výskumníci nikdy nespomenú duchovné a emocionálne rany (najmä u žien), spôsobené sexom bez záväzného vzťahu, aj keď ten nemá za následok tehotenstvo či chorobu.
Nasledujúci list, napísaný ženou zo zoznamu Women Speak for Themselves, odrážajúci život jej dcéry, bolestne hovorí o živote vo svete, kde je sex oddelený od detí a záväzkov:

Žijem v časti USA, ktorá vyniká počtom slobodných žien nad 30 rokov, ktorých vyhliadky na manželstvo a materstvo zo dňa na deň klesajú. V mojej štvrti je pôrodnosť u vysokoškolsky vzdelaných ľudí rovnako nízka ako v Singapure či Grécku. Tieto ženy chcú veľa dokázať a za svoju filozofiu prijali heslo „kariéra má prednosť”. Naozaj veria, že nemožno oddeliť slobodu a úspech žien od sexu bez pravidiel a interrupcie... Zároveň sa však začínajú cítiť osamelo a neisto. Kariéra ich nenapĺňa tak, ako to predpokladali, a niektoré sa už boria s nezamestnanosťou. Zoznamovanie a randenie bolo zábavné na vysokej škole, keď mali dvadsať, no dnes je čoraz ťažšie stretnúť vhodného muža. Väčšina má za sebou niekoľko skrachovaných vzťahov a nesie si so sebou značnú emocionálnu záťaž. Muži, ktorých by rady spoznali, sa medzitým stali obozretnými a za každú cenu sa snažia zoznámiť s mladšími ženami... Ich najlepšou vyhliadkou sú preto rozvedení muži o 10 až 15 rokov starší. A títo rozvedení už obyčajne rodinu majú a často nemajú chuť sa znovu ženiť a splodiť dieťa s 30-ročnou a staršou ženou. „Vzťah” je jednoduchší.

Plodom sexuálnej revolúcie je osamelosť. Jediným východiskom pre ženy je konfrontácia s tým, čomu veria, čo však nie je pravdivé, a zmena ich života.
Mimochodom, som viac ako 40 rokov šťastne vydatá, ale dosť sa obávam, že moja dcéra, ktorá má tridsiatku za sebou, sa už nestihne spamätať.

Antikoncepcia viac ubližuje chudobným ženám


Ak je toto život „úspešných ľudí”, ako sa potom darí chudobnejším ženám? Horšie ako ich šťastnejším sestrám. V uplynulom desaťročí sa o tom dosť popísalo: spomeňme aspoň tri známe príklady – knihu Kay Hymowitzovej Marriage and Caste in America> (Manželstvo a kasty v Amerike), knihu Charlesa Murraya Coming Apart (Rozchádzanie) a výsledok celoštátneho projektu zameraného na manželstvo When Marriage Disappears (Keď sa stráca manželstvo). Solventnejšie a vzdelanejšie ženy majú menej mimomanželských tehotenstiev a sexuálne prenosných chorôb, vyššiu mieru manželstiev, nižšiu mieru rozvodovosti, života v konkubináte a potratovosti.

Keď kultúrne posolstvá – toho typu, ktorý čoraz viac prijíma Biely dom – oddelia dobro pohlavného života od záujmov detí, vzdelanejší a majetnejší Američania dávajú svoj nesúhlas najavo rôznym spôsobom, avšak obávajú sa v tomto smere podporiť svojich menej šťastných spoluobčanov (Charles Murray to volá odmietaním „kázať to, čo praktizujú”).

Na druhej strane znevýhodnené ženy – viac závislé od verejných služieb a škôl, menej pravdepodobne pochádzajúce z ucelených rodín, žijúce v štvrtiach s vysokým percentom kriminálnikov a pravdepodobne zabudnuté tými šťastnejšími – sú oveľa viac ovplyvňované posolstvami vlády a nepomerne častejšie zlyhávajú pri dosahovaní bežného sna o manželstve s mužom, s ktorým by mohli vychovať spoločné deti.

Zajtrajšia posledná časť tohto článku sa bude zaoberať zdravím a šťastím žien a tým, ako rozlične ho ovplyvňuje antikoncepcia a náboženská prax.

(23. februára 2012)

Zákonodarcovia musia prekročiť mŕtvy bod sporu „rovnosť verzus náboženská sloboda” a pri každom konkrétnom prípade zvážiť jeho podstatné prínosy.

Nedávno som mala možnosť vyjadriť sa ku knihe profesora Rogera Trigga s názvom Equality, Freedom, & Religion (2012), a to vďaka projektu zameranému na náboženskú slobodu realizovanému v Berkley Center for Religion, Peace and World Affairs na Georgetown University pod vedením profesora Thomasa Farra. Táto kniha dokonale vystihuje podstatu hnacej sily súčasného boja za náboženskú slobodu nielen vo svete, ale odohrávajúceho sa aj vo Washingtone D.C., práve teraz pre požiadavku americkej administratívy, aby náboženské inštitúcie zabezpečovali pre svojich zamestnancov zdravotné poistenie, ktoré zahŕňa tablety spôsobujúce potrat, antikoncepciu a sterilizáciu.

Téma knihy je zdanlivo jednoduchá: požiadavkám právnej „rovnosti”, „ľudských práv” a „nediskriminácie” je zvyčajne dovolené triumfovať nad náboženskou slobodou. Dosah týchto názorov je veľký a šíri sa ďalej automaticky, pričom sa nikto nezamýšľa nad ktorýmkoľvek z uvedených aspektov: náboženstvo ako prirodzená potreba človeka, národno-kultúrne dedičstvo a predovšetkým úloha náboženstva pri prebúdzaní zmyslu pre rovnosť medzi ľuďmi.

Triggov návrh, s ktorým bezvýhradne súhlasím – a ktorý ponúka veľmi plodný plán, ako sa postaviť k súčasnému boju medzi náboženskými inštitúciami a americkým prezidentom – má niekoľko povinných krokov. Po prvé: prestať predpokladať, že každé domáhanie sa rovnosti alebo nediskriminácie prebije každú požiadavku na náboženskú slobodu. Náboženská sloboda je hodna minimálne rovnakého ohľadu. Toto platí nielen vzhľadom na privilegované miesto, ktoré má náboženská sloboda v štátnych a medzinárodných dokumentoch. Dokonca je skôr možné, že ľudia majú hľadanie odpovedí na svoje otázky o transcendentných veciach v sebe hlboko zakorenené. Triggov materiál o kognitívnej religionistike je cenným príspevkom k téze, že náboženská sloboda je dôležitá vzhľadom na naše jednoznačné chápanie toho, že hľadanie najvyššieho zmyslu [života] sa istotne úzko spája s progresom človeka.

Po druhé: uznať, že tu existovali a stále existujú špecifické náboženské požiadavky alebo praktiky, ktoré sú z pohľadu ľudskej rovnosti alebo progresu problematické. Možno si tu spomenúť na mrzačenie genitálií alebo polygamiu, či upaľovanie vdov na pohrebných hraniciach ich mŕtvych manželov.

Po tretie: všimnúť si však, že sú aj prípady, keď požiadavky rovnosti nie sú ničím iným než lobovaním obhajujúcim „túžby” zahalené do jazyka potrieb, alebo dokonca do povýšeneckého jazyka „ľudských práv”. (Aj John Witte poukázal na jav „zakrádajúcich sa” ľudských práv vo svojej „A Short History of Western Rights” in God's Joust, God's Justice: Law and Religion in the Western Tradition, 2006). Tento jav si možno všimnúť napríklad vo vyjadrení Komisie pre rovnosť pracovných príležitostí z roku 2000, ktorá – v konečnom dôsledku neúspešne – tvrdila, že prístup k antikoncepcii je záležitosťou rovnosti pohlaví podľa Civil Rights Act. Zamestnávateľ, ktorý odmietne zabezpečiť poistenie zahŕňajúce antikoncepciu a sterilizáciu pre zamestnancov oboch pohlaví, sa jednoznačne nepreviňuje diskrimináciou na základe pohlavia. Rovnako, ako sa ani rovnosť ženy, pokiaľ ide o jej dôstojnosť a prístup k vzdelaniu, práci či iným príležitostiam, nezakladá na tom, že jej zamestnávateľ zabezpečí lacnejšiu antikoncepciu.

Po štvrté a napokon: zákonodarcovia musia prekročiť mŕtvy bod sporu „rovnosť verzus náboženská sloboda“ a položiť si v každom konkrétnom prípade podstatnú otázku: ktorá požiadavka lepšie zodpovedá tomu, čo ľudská povaha a ľudský progres v danom prípade vyžaduje – požiadavka rovnosti, alebo náboženskej slobody? Professor Trigg počas verejnej diskusie poznamenal, ako dúfal, že objaví nejaký univerzálny princíp, ktorý by mu umožnil navrhnúť metódu pre každý takýto prípad, no žiadny sa nenašiel; skôr sa zdá nevyhnutnosťou individuálny prístup ku každému prípadu.

S týmto súhlasím. Zákony na ochranu rovnosti a antidiskriminačné zákony budú musieť mať prednosť tam, kde napríklad požadovaná náboženská praktika vyžaduje spôsobenie fyzickej bolesti ľuďom alebo skupine ľudí. V takých prípadoch, kde pôjde o progres človeka, sa často bude dať dosiahnuť nie až taký kontroverzný záver. Na druhej strane je nesprávne, aby napríklad tvrdenie, že „mandáty poistenia kontroly pôrodnosti znamenajú rovnosť pre ženy”, triumfovalo nad náboženskou slobodou. Dôkazy o vzťahu medzi rozsiahlymi, vládou vedenými programami na kontrolu pôrodnosti a zdravím a rozkvetom ženy sú nanajvýš spochybňované. Podpora tohto tvrdenia prichádza pravidelne zo strany skupín, ktoré sa prednostne angažujú za potrat ako za nevyhnutný predpoklad sexuálnej rovnosti – angažovanosť, ktorá okamžite naznačuje nedostatok úcty k logike, vede, ľudskému telu a zdraviu ženy. A okrem toho, zástancovia hesla „kontrola pôrodnosti sa rovná rovnosti pohlaví” sa sústavne odmietajú zaoberať psychologickými alebo ekonomickými argumentmi o možnej úlohe, ktorú antikoncepcia zohráva v zúbožení žien vzhľadom na jej zrejmé dôsledky v oblasti zoznamovania, manželstva a sexuálneho života. Takíto zástancovia dokonca nie sú ochotní hovoriť ani o už publikovaných dôkazoch svedčiacich o škodlivých vedľajších účinkoch niektorých bežne užívaných antikoncepčných prostriedkov.

V takomto prostredí preto nielenže slogan „antikoncepcia sa rovná rovnosti” vyznieva nepresvedčivo – a nedôstojne na to, aby porazil náboženskú slobodu pod vlajkou „ženskej rovnosti” – ale je tu silný argument hlásajúci, že svedectvo zo strany náboženských inštitúcií hrá veľmi dôležitú spoločenskú úlohu, úlohu, ktorej dokonca aj vláda dokáže porozumieť a rešpektovať ju. Ako sprostredkovatelia môžu tieto inštitúcie, náboženské školy, nemocnice a sociálne služby predložiť empirické dôkazy ignorované ideológmi kontroly pôrodnosti. Takisto si môžu osvojiť také stratégie a modelové prístupy k pohlavnému životu, zoznamovaniu a manželstvu, ktoré nielenže odrážajú poctivú vedu, ale sa zároveň dotýkajú sŕdc a myslí žien a mužov zranených promiskuitou, pohlavne prenosnými chorobami a potratmi alebo tých, ktorí sú čoraz cynickejší k prínosom manželstva a detí. Občania nemusia súhlasiť s katolíckym učením o antikoncepcii, aby pociťovali ľútosť nad tým, že katolícke inštitúcie sú vyháňané z liberálnej demokratickej spoločnosti alebo sa im bráni vo vydávaní svedectva o ich ideáloch v súvislosti s pohlavným životom, manželstvom a rodičovstvom.

Trigga možno obdivovať aj v tom, že zachytáva a zbavuje pozlátka zvyčajný argument, že sekulárne dôvody by mali triumfovať nad náboženskou slobodou, pretože ony sú vždy objektívne, kým táto je subjektívna, o jej iracionálnosti a úbohosti ani nehovoriac. Zároveň prosí o súhlas s tým, že inštitúcie majú náboženské svedomie. Toto je dnes nanajvýš dôležité. (Opačná požiadavka zaznela v každom rozhlasovom rozhovore, ktorého som sa v poslednom čase zúčastnila). Totiž existencia významu inštitucionálneho svedomia je predmetom pripravovaného vedeckého zborníka z Witherspoon Institute Task Force on Conscience Protection.

A napokon, profesor Trigg vypracoval svoju knihu podľa vzoru „džentlmena a vedca“. Je zbehlý v amerických aj v medzinárodných dokumentoch a debatách o náboženskej slobode. Férovo pristupuje k najsilnejším argumentom tých, ktorí horlia v prvom rade za rovnosť, ako aj k tým, ktorí horlia v prvom rade za náboženskú slobodu. V našej súčasnej situácii tu v USA nemôžem túto knihu inak ako odporúčať.

(7. decembra 2011)

Za posledných 50 rokov sa rodinné právo zmenilo na úkor blaha detí, dláždiac tak cestu argumentom v prospech manželstva osôb rovnakého pohlavia. Existuje tu však nová stratégia, ktorou možno na danú situáciu odpovedať. Druhá časť dvojdielneho článku.

Prvá časť tohto dvojdielneho článku sumarizovala dve storočia vyjadrení Najvyššieho súdu stotožňujúcich štátny záujem na manželstve so záujmom na deťoch, ich výchove k samospráve a na budovaní decentralizovanej spoločnosti. Dnes však tí, ktorí požadujú, aby štát uznal manželstvo osôb rovnakého pohlavia, buď ignorujú, alebo podceňujú vzťah medzi manželským právom a blahom detí. Vo svetle rozhodnutí Najvyššieho súdu, o ktorých sme hovorili v prvej časti, sa to javí ako bláznivá stratégia odsúdená na neúspech.

A predsa robí určité pokroky. Aby sme pochopili, o aké pokroky ide, je nevyhnutné porozumieť skutočnosti, že za posledných 40 až 50 rokov nesčíselné množstvo udalostí v rodinnom práve ignorovalo alebo podceňovalo záujmy dieťaťa, dláždiac tak cestu argumentom, ktoré dnes zástancovia manželstva osôb rovnakého pohlavia predkladajú. Napríklad v rozpore s myšlienkou, že manželstvo a blaho dieťaťa sú spojené nádoby, štátne zákony schvaľujúce tzv. no-fault divorce¹ a štandardizujúce konkubinát (uzákonením tzv. konkubinátnych zmlúv²) vôbec neberú do úvahy prítomnosť detí v domácnosti. Naopak, umožňujú, aby čoraz väčší počet detí vyrastal mimo domácností svojich zosobášených biologických rodičov. Vystavujú tiež čoraz viac detí nestabilite, pokiaľ ide o otázky bývania aj pokiaľ ide o nevlastných rodičov a nových partnerov ich rodičov, pričom každý z týchto javov sa vo všeobecnosti už sám osebe spája so zvýšeným rizikom pre bezpečnosť detí a ich emocionálny a vzdelávací vývoj.

V rozpore s myšlienkou, že manželstvo je miestom, kde sa rodí a formuje spoločnosť, nás federálny ústavný zákon upravujúci kontrolu pôrodnosti a potraty, platný od 70. rokov do konca 90. rokov 20. storočia, hlasito inštruoval, že rozhodnutia ohľadom plodenia detí sa týkajú jednotlivca a nie zosobášeného páru alebo dieťaťa. V prípade z roku 1972 Eisenstadt v. Baird („kontrola pôrodnosti pre slobodných”) Súd bez obalu vyslovil názor, že „manželský pár nie je samostatnou entitou s jednou mysľou a srdcom, ale spojením dvoch jednotlivcov, z ktorých každý má svoj vlastný intelektuálny a emocionálny charakter. Ak právo na súkromie niečo znamená, potom je to právo jednotlivca, zosobášeného alebo slobodného, byť ušetrený nemiestneho zasahovania zo strany vlády do záležitostí tak bytostne ovplyvňujúcich človeka, ako je narodenie alebo splodenie dieťaťa“. V roku 1992 v rozhodnutí ohľadom potratu (prípad Planned Parenthood v. Casey) Súd zašiel ešte ďalej, keď vyhlásil, že právo na slobodné rozhodovanie o potrate vlastného dieťaťa je vo svojej podstate záležitosťou „definovania svojho vlastného pohľadu na existenciu, význam, vesmír a tajomstvo ľudského života”.

A napokon, v rozpore s myšlienkou, že rodičovské práva vyplývajú z rodičovských povinností voči deťom, nie sú len tieto negatívne príklady zákona o tzv. no-fault divorce a zákonného práva na interrupciu, ale aj skutočnosť, že ani štát, ani federálny zákon zmysluplne neupravujú prístup dospelých k technikám asistovanej reprodukcie vrátane darovania pohlavných buniek, čím sa úplne podrobujú túžbam dospelých po deťoch v rozpore s potrebou dieťaťa poznať svojich rodičov a byť milovaný vlastnou matkou a otcom.

Pohľad na súdne prepisy alebo vyjadrenia sudcov, či iné zdroje, z ktorých sa zrodili tieto právne režimy, naznačuje, ako málo ohľadu sa už od samého začiatku bralo na osudy detí. Legislatívne konania vedúce k tzv. no-fault divorce sa napríklad hemžia odkazmi na odolnosť detí alebo na to, ako uspokojenie túžby ich rodičov po rozvode nepriamo povedie k šťastiu detí. Vyjadrenie kalifornského najvyššieho súdu, ktoré spustilo lavínu vedúcu k tomu, že mnohé štáty uznali a uzákonili konkubinátne zmluvy (Marvin v. Marvin, 1976), vôbec nebralo do úvahy možné dôsledky na deti pri širšej štandardizácii voľného konkubinátu. Niektoré z najobľúbenejších techník asistovanej reprodukcie sa dokonca ani netestovali na zvieratách a už sa použili na splodenie tisícok detí. A, samozrejme, mysliam sudcov, ktorí nám dali prípady Roe a Casey, nemohlo byť nič vzdialenejšie než blaho detí čeliacich potratovým nástrojom.

Vzhľadom na túto históriu by nemalo nikoho prekvapiť, že v najnovšej polemike o rodinnom práve zahŕňajúcej blaho detí venovali zástancovia manželstva osôb rovnakého pohlavia otázke detí len málo pozornosti. Nemalo by nás prekvapiť, keď najvyšší súd Iowy degradoval až na poznámku pod čiarou svoje uistenia, že deťom sa bude vodiť rovnako dobre s otcom alebo matkou, ako aj bez jedného z nich (Varnum v. Brien, 2009) alebo keď dané vyjadrenie kalifornského oblastného súdu k referendu známeho ako the Proposition 8 (Perry v. Schwarzenegger, 2010) sa končí vyhlásením, že manželstvo osôb rozdielneho pohlavia je len „artefaktom” škodlivej sexistickej diskriminácie v rámci manželstva a spoločnosti, no táto diskriminácia je dnes už minulosťou. Malo by znieť úplne v súlade s prevládajúcim myšlienkovým prúdom, keď členovia massachussettského zákonodarného zboru (predtým odmietajúc dovoliť občanom voliť o manželstve osôb rovnakého pohlavia) nazvali manželstvo „právom”, ktoré „jednotlivci“ majú, záležitosťou umožňujúcou ľuďom milovať jeden druhého alebo „zaručujúcou najväčší podiel šťastia väčšine ľudí”.

Sú tieto závery ohľadne manželstva nevyhnutým dôsledkom nedávnej legislatívnej odluky manželstva od výchovy detí? A čo s úplne odlišnými záujmami vyskytujúcimi sa vo vyjadreniach Najvyššieho súdu za posledné storočie, ktoré spájajú záujem štátu na manželstve s deťmi a ich výchovou? Existuje niekoľko možných odpovedí. Technicky vzaté, rozhodnutia Súdu počnúc prípadom Reynolds po Lehr sa, samozrejme, nezrušili; zostali platným právom. Zástancovia manželstva osôb rovnakého pohlavia však môžu namietať, že jazyk v týchto prípadoch spájajúci manželstvo s rodičovstvom obsahuje dicta (všeobecne platné výroky) – teda nepodstatné pre dané rozhodnutia – alebo dokonca len historicky podmienené vyjadrenia morálnej útlocitnosti, ktorá nemá s dneškom nič spoločné. Možno. Možno dnešný Najvyšší súd by s takouto charakteristikou aj súhlasil. Koniec koncov, stačí sa pozrieť na jeho vyjadrenie (i napriek ostrému nesúhlasu) v Lawrence v. Texas (2003) udeľujúce ústavný štatút sodomii ako odpoveď na postrehnuté súčasné trendy doma a v zahraniční.

Vo svetle takého dôvodenia, aké sa prijalo v prípade Lawrence, by si potom tí, ktorí sa zdráhajú byť svedkami odtrhnutia manželstva od detí, mali predvídavo osvojiť inú dodatočnú stratégiu. Mali by tvrdiť, že Najvyšší súd ani nevedel, akú veľkú pravdu za posledné dve storočia zastáva, keď stotožnil záujem štátu na manželstve s deťmi a ich výchovou. Totiž dnes viac než kedykoľvek predtým máme k dispozícii dostatočné množstvo literatúry spájajúcej rozvoj detí – a aj spoločenstva – so stabilným životom v rodine zosobášených biologických rodičov. Dva dodatočné trendy vo vývoji takisto argumentujú v prospech opätovného schválenia a posilnenia precedensov Najvyššieho súdu ohľadom manželstva, a nie v prospech posunu smerom, ktorý naznačuje ústup od manželstva zameraného na deti v posledných desaťročiach.

Po prvé, sa zdá, že najvyššiu cenu za tento ústup platia najzraniteľnejší členovia spoločnosti. Afroameričania, Hispánci (naša najnovšia obrovská skupina imigrantov), chudobní a menej vzdelaní naň finančne, emocionálne i vzdelanostne najviac doplácajú. Menej sa dnes sobášia, oveľa častejšie žijú spolu „nadivoko“, rodia viac detí mimo manželstva a rozvádzajú sa častejšie než ich „viac privilegovaní“ spoluobčania, v dôsledku čoho ich deti a možno dokonca aj ich vnúčatá riskujú, že sa stanú súčasťou zakorenenej najspodnejšej vrstvy americkej spoločnosti. Ak tomuto vývoju nezabránime, riskujeme, že sa rozšíri názor, že Američania sa líšia jeden od druhého v samotných základoch – v našich bytostných potrebách trvalej a vernej lásky; v potrebe podpory a pomoci v útlom detstve a vysokom veku; v potrebe súladu medzi pohlaviami a generáciami. Toto je veľmi nebezpečný druh priepasti medzi spoluobčanmi a ľuďmi.

Po druhé, treba zdôrazniť, že novinky v oblasti rodinného práva za posledných 40 až 50 rokov, ktoré sme už opísali, mali často pôvod v tvrdení, že deti z každej z nich v konečnom dôsledku získajú. Inými slovami, dokonca aj tí, ktorí sa neúnavne snažili odstrániť zameranie rodinného práva na blaho detí, neboli hluchí k tradícii stelesnenej v prípadoch Najvyššieho súdu týkajúcich sa manželstva a rodenia detí. Skôr tvrdili, že deti budú šťastnejšie, keď budú šťastnejší ich rodičia – pretože ich rodičia sa rozvádzali, žili v konkubináte alebo v akomkoľvek inom type spolužitia, ktorý si vybrali. Tvrdili, že deti budú šťastnejšie, ak budú „chcené“, a čo môže byť chcenejšie, než veľmi dobre naplánované a načasované dieťa alebo dokonca „dizajnové” dieťa? Tvrdili, že konkubinát bude viesť k stabilnejším manželstvám.

A teraz, keď sa každé z týchto tvrdení vyvrátilo alebo aspoň vážne spochybnilo príslušným výskumom, sú tu návrhy – po prvýkrát za veľmi dlhý čas – reformovať jednotlivé zákony týkajúce sa rodiny tak, aby sa znova bral ohľad na deti. Čoraz viac vedeckých pracovníkov navrhuje a čoraz viac štátov zvažuje, že budú vyžadovať od darcov spermií informácie, ktoré raz ich biologickým deťom umožnia o nich zistiť viac. Existujú čulé snahy o presadenie legislatívy na spomalenie rozvodového procesu, najmä v prípade rodičov maloletých detí. Akademický výskum o nebezpečenstve ohrozujúcom deti žijúce v konkubináte si získava viac a viac poslucháčov. V skratke, súčasné reformné snahy poskytujú ďalší dôvod odmietnuť uznať posledných 50 rokov v rodinnom práve za „pokrok“ a nieto ešte podporiť bojový pokrik „dospelí na prvom mieste“ alebo „iba dospelí“ až po jeho logické vyústenie v manželstve osôb rovnakého pohlavia.



¹ V americkom rodinnom práve ide o typ rozvodu, pri ktorom manželia nemusia dokazovať vinu na krachu manželstva; stačí, že jeden z nich požiada o rozvod z dôvodu neprekonateľného odporu alebo rozdielov (pozn. prekl.).

² Slovenské právo zatiaľ nepozná ani konkubinát či voľné spolužitie partnerov a ani zmluvy či dohody takto žijúcich partnerov (pozn. prekl.).

(6. decembra 2011)

Najvyšší súd ani nevedel, akú veľkú pravdu za posledné dve storočia zastáva, keď záujem štátu na manželstve stotožňoval s deťmi a ich výchovou. O tom bude prvá časť dvojdielneho článku.

Prečo je taká priepasť medzi tými, ktorí považujú manželstvo osôb, ktorí sa zameriavajú skôr na novinky vo vývoji práva, spochybňujúce alebo ignorujúce tento prínos. rovnakého pohlavia za neprijateľnú právnu a kultúrnu revolúciu, za priveľký skok, a tými, ktorí ho považujú za logický ďalší krok na už vyšliapanej ceste v rodinnom práve? Sčasti ide o rozdiely v perspektíve medzi tými, ktorým sú známe klasické formulácie o prínose a cieľoch¹ manželstva v rozhodnutiach Najvyššieho súdu za posledné storočie, a tými.

Tí, ktorí zastávajú manželstvo medzi mužom a ženou, by radi videli, keby Najvyšší súd túto záležitosť rozhodol na základe dlhého zoznamu precedensov, podľa ktorých je rodenie a výchova detí hlavným prínosom manželstva v očiach štátu. Ale vzhľadom na to, že človek musí byť dnes realistom, pokiaľ ide o sudcovskú ochotu ignorovať precedens v prospech istého pociťovaného ducha doby, zachovanie prepojenia medzi manželstvom a deťmi si v zdôvodneniach Súdu vyžaduje ďalšiu stratégiu.

Táto stratégia by mala predovšetkým ukázať, ako cesta smerujúca k oddeľovaniu manželstva od detí – ktorej logickým vyústením sú manželstvá osôb rovnakého pohlavia – nielenže deti znevýhodňuje, ale už teraz napomáha uskutočňovať znepokojujúce sociálne rozdiely medzi viac a menej privilegovanými obyvateľmi USA. Pretrvávanie takýchto rozdielov by sa mohlo začať nesprávne interpretovať tak, že bohatí a chudobní, vzdelanejší a menej vzdelaní, majorita a rôzne menšiny nevidia v manželstve a rodičovstve rovnakú podstatu. Ďalej by takáto stratégia mala poukázať na pomerne nedávnu snahu akademickej obce a zákonodarcov vyrovnať sa s dôsledkami „odlúčenia” vzájomne prepojených prínosov manželstva a efektívneho rodičovstva a začať s navrhovaním reforiem. Nie je teda vhodný čas ignorovať alebo popierať solídne empirické základy takýchto reformných snáh právnym redefinovaním „manželstva” tak, aby neobsahovalo inherentnú orientáciu na deti. Stručný pohľad na dlhodobé stanoviská amerického Najvyššieho súdu v súvislosti s významom manželstva (v tejto prvej časti dvojdielneho článku) a pohľad na búrku vo vývoji rodinného práva od 70. rokov 20. storočia až po súčasnosť (v druhej časti) postačí na načrtnutie argumentácie, ktorú predkladám.

Úvodná poznámka: je dôležité si uvedomiť, že rodinné právo sa tvorí z väčšej časti na štátnej úrovni, a pokiaľ ide o manželstvo, skladá sa nie zo zdĺhavých úvah o význame manželstva, ale skôr z krátkych zoznamov obsahujúcich nevyhnutné podmienky pre vstup doň. Zoznamy jednotlivých štátov USA sú obdobné. Na vstup do manželstva sú potrebné dve osoby: rôzneho pohlavia (v prevažnej väčšine štátov), dostatočného veku, bez rodinnej príbuznosti v rámci stupňov pokrvnej príbuznosti, slobodné, schopné manželského súhlasu atď. Na jednej strane sú štátne zákony upravujúce vstup do manželstva dosť liberálne. Na druhej strane, všetky štáty USA naznačujú dôležitosť manželstva tým, že odmietajú uznať čisto „súkromné zmluvy“. Štát naopak manželským párom ukladá podmienky – súbor vzájomných práv a povinností, ktoré tieto pravdepodobne ani nepoznajú. Dokonca aj keď páry uzatvárajú predsvadobné zmluvy, štát obmedzuje ich obsah v zmysle spravodlivosti voči dospelým a starostlivosti o deti.

Federálna vláda USA má tendenciu „tvoriť rodinné právo”, keď sa cíti ohrozená vývojom v jednotlivých štátoch. Napríklad narastajúce percento pôrodov mimo manželstva v 70. a 80. rokoch 20. storočia a z toho vyplývajúce astronomické federálne výdavky na sociálne zabezpečenie viedli k sérii federálnych zákonov na podporu detí, k programom na prevenciu predmanželského pohlavného života a tehotenstva a neskôr k iniciatívam podporujúcim stabilné manželstvo a otcovstvo. Obzvlášť tieto posledné sa opierali o narastajúci objem informácií spájajúcich manželstvo s blahom dieťaťa. Zákon na obranu manželstva z 90. rokov 20. storočia pramenil z obáv, že uzákonenie manželstva osôb rovnakého pohlavia v jednom štáte bude viesť k požiadavkám na uznanie takéhoto manželstva aj na medzištátnej a federálnej úrovni. Väčšinou sa však federálne „charakteristiky“ významu a dôležitosti manželstva objavujú najčastejšie v dlhom rade prípadov Najvyššieho súdu, ktoré sa zaoberajú ústavnosťou rôznych štátnych zákonov týkajúcich sa manželstva alebo vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Aj keď celú históriu týchto rozhodnutí nie je možné na tomto mieste uviesť, budem charakterizovať ich hlavné myšlienky.

Prvá myšlienka z dielne Najvyššieho súdu – tá najzrejmejšia – sa týka vzťahu medzi manželstvom a rodením detí. Aj keď nie je možné úplne oddeliť tento záujem štátu od jeho záujmu o zdravú výchovu detí v rámci manželstva, predsa je možné ich rozlíšiť. V prípade z konca 19. storočia odmietajúcom uznať právo z Prvého dodatku k ústave na praktizovanie polygamie Súd napríklad napísal: „Možno povedať, že na ňom [manželstve] je postavená spoločnosť.“ (Reynolds v. United States) Takmer o sto rokov neskôr v prípade likvidujúcom zákon zakazujúci medzirasové manželstvá (Loving v. Virginia) Súd označil manželstvo za „jedno zo ,základných občianskych práv človeka’, nevyhnutné pre samotnú našu existenciu a prežitie.”

Vo viacerých prípadoch z obdobia od konca 19. storočia až do r. 1967 Najvyšší súd zasa iným spôsobom poodhalil svoje chápanie prepojenia manželstva a detí: v prípadoch, keď bolo v hre len právo na manželstvo alebo len právo na výchovu detí, Súd jednako hovoril o týchto dvoch záujmoch ako o neoddeliteľnej dvojici. Žalujúca strana v prípade Loving si napríklad uplatňovala právo na manželstvo v rozpore so zákonmi zakazujúcimi medzirasové sobáše, a Súd aj tak označil manželstvo za predpoklad pre „samotnú našu existenciu a prežitie”. Skinner v. Oklahoma sa týkal zákona trestajúceho istých zločincov násilnou sterilizáciou, no vyjadrenie Súdu hovorilo o „manželstve a plodení detí” ako o základných právach. V prípade Meyer v. Nebraska, potvrdzujúcom ústavné právo rodičov na výchovu detí v cudzom jazyku, sa Súd odvolal na práva občanov „zosobášiť sa, vytvoriť domov a vychovať deti“.

Záujem štátu na prepojení rodenia detí s manželstvom sa ukazuje aj v dejinách zákonov brániacich pohlavnej intimite a plodeniu detí medzi nezosobášenými osobami a naopak ochraňujúcich toto medzi zosobášenými. Dnes už zákony trestajúce cudzoložstvo, neveru či konkubinát sotva existujú alebo sa sotva uplatňujú. Napriek tomu však ešte v rozhodnutí Najvyššieho súdu z roku 1965, priznávajúcom zosobášeným osobám ústavné právo na prístup ku kontrole pôrodnosti, súbežné vyjadrenie podotklo: „O dnešnom rozhodnutí Súdu treba povedať, že v žiadnom prípade nenarúša vlastnú reguláciu štátu v oblasti sexuálnej promiskuity alebo nevery... Avšak intimita manžela a manželky je nevyhnutne podstatným a akceptovaným znakom inštitúcie manželstva, inštitúcie, ktorú štát nielenže musí dovoliť, ale ktorú vždy a v každom čase podporoval a ochraňoval.” (Griswold v. Connecticut)

Druhou hlavnou témou v súdnictve Najvyššieho súdu ohľadom manželstva je význam manželskej rodiny pri výchove a vzdelávaní občanov potrebných na pretrvanie našej demokratickej spoločnosti. Napríklad v prípade Reynolds z roku 1879 o posudku na polygamiu Najvyšší súd vyhlásil:

Pretože iste žiadne zákonodarstvo sa nemôže považovať za prospešnejšie a potrebnejšie pri zakladaní slobodného, zvrchovaného štátu… než také, ktoré sa ho usiluje založiť na báze myšlienky rodiny, pozostávajúcej a vychádzajúcej z celoživotného spojenia muža a ženy v posvätnom zväzku manželskom; spoľahlivom základe všetkého, čo je pevné a vznešené v našej civilizácii; najlepšej záruke tej úctivej morálky, ktorá je zdrojom všetkého blahodarného pokroku v spoločnosti a politike.

Prípad Reynolds obsahuje zároveň aj zriedkavejšie spomínanú poznámku o paralele medzi formou manželstva a formou spoločnosti: „Pokiaľ ide o monogamné a polygamné manželstvá, možno tu nájsť princípy, na ktorých vláda ľudí vo väčšej či menšej miere spočíva... Polygamia vedie k patriarchálnemu princípu, a keď sa aplikuje na veľké spoločenstvá, sputnáva národ do okov fixného despotizmu, zatiaľ čo pri monogamii takýto princíp nemôže dlho prežiť.”

V roku 1943 v prípade Prince v. Massachusetts Súd nielenže potvrdil autoritu rodičov nad deťmi v rámci rozumných medzí (v tomto prípade dodržiavanie zákona o detskej práci), ale čo je pre náš účel dôležitejšie, charakterizoval ich autoritu ako funkciu ich zodpovednosti voči deťom a spoločnosti, keď napísal: „Demokratická spoločnosť spočíva, pokiaľ ide o jej pretrvanie, na zdravom všestrannom raste mladých ľudí až po dosiahnutie ich úplnej dospelosti ako občanov so všetkým, čo k tomu patrí.“ A ešte jednoznačnejšie vyjadrenie rozsahu práv dospelých nad deťmi sa objavilo v prípade obhajujúcom ústavné právo rodičov na výchovu detí v náboženských školách. Takmer opakujúc poznámku Johna Locka v jeho Druhom pojednaní o vláde – „Teda moc, ktorú majú rodičia nad deťmi, pramení z toho záväzku, ktorý na nich spočíva, starať sa o svojich potomkov” – Najvyšší súd napísal v Pierce v. Society of Sisters, že „dieťa nie je len bytosťou štátu; tí, ktorí ho živia a vedú jeho osud majú právo, spojené s najvyšším záväzkom, rozpoznať jeho ďalšie povinnosti a pripraviť ho na ne.”

Len nedávno, v roku 1983, v prípade práv osamelého otca (Lehr v. Robertson) Súd ešte explicitnejšie uviedol, že „vždy zdôrazňoval prvoradý záujem na blahu detí a poukazoval na to, že práva rodičov sú náprotivkom povinností, ktoré prijali”. Ďalej manželstvo a rodičovstvo v manželstve spojil so skutočnosťou, že pomáha občanom rozvíjať schopnosť samosprávy. Odmietajúc zaobchádzať s osamelým otcom rovnako ako s tým, ktorý žije v manželstve, v otázke práv na dieťa napísal, že „manželstvo vždy hralo kľúčovú úlohu… pri vytváraní decentralizovanej štruktúry našej demokratickej spoločnosti. Štátne zákony, uvedomujúc si túto úlohu a zároveň zastupujúc najlepšie záujmy dieťaťa ako súčasť svojho všeobjímajúceho poslania, takmer bez výnimky dávajú náležitú prednosť formálnej rodine.”

Keď to teda zhrnieme, náš Najvyšší súd znovu a znovu, a to axiomaticky, vyjadril záujmy štátu na manželstve v tomto zmysle: deti, ich výchova a vytváranie spoločnosti občanov dobre pripravených pre samosprávu. V procese uznávania rôznych práv na deti požadovaných zo strany rodičov Súd ďalej uviedol, že rodičia takéto práva do istej miery majú, ale len preto, že majú voči deťom i povinnosti. Tí, ktorí požadujú, aby štát uznal za manželstvo partnerstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia, ignorujú alebo popierajú dlhú reťaz rozhodnutí Najvyššieho súdu potvrdzujúcich prepojenie medzi záujmami štátu na manželstve, blahu detí a zdravej spoločnosti. Avšak ich kategorické tvrdenie, že manželstvo je záležitosťou jednotlivca, usilujúceho sa o naplnenie svojich potrieb spojených so sexom, milostným životom a rodičovstvom, nie je v rodinnom práve novinkou. Zástancovia manželstiev osôb rovnakého pohlavia sú len poslednými v dlhom rade hlasov pobádajúcich americkú spoločnosť oddeliť deti a manželstvo a povýšiť záujmy dospelých nad potreby detí. Druhá časť tohto článku sa bude zaoberať touto trajektóriou v rodinnom práve.

Helen Alvaré je profesorkou na George Mason University School of Law a zároveň vedeckou pracovníčkou na Witherspoon Institute. Toto je prvá časť dvojdielneho článku.



¹ V origináli znie toto slovné spojenie „goods and goals“, čo doslova znamená „dobrá a ciele“, pričom v duchu dlhej tradície anglosaskej literatúry je myšlienka posilnená aj štylisticky, a to aliteráciou. Vzhľadom na ďalšie výskyty v texte sme ho však preložili voľnejšie. (pozn. prekl.).

(26. augusta 2011)

Náboženské komunity sú podstatnou súčasťou tkaniva Ameriky, nielen v tom, že slabým a bezbranným členom našich komunít poskytujú nevyhnutné služby; musíme ochrániť ich práva na výhradu svedomia pred právnym nátlakom.

Americký experiment nemožno pochopiť bez pochopenia úlohy, ktorú pri vzniku a vývoji amerického národa hralo a stále hrá slobodné vyznávanie náboženstva. Američania nie sú národom, ktorý náboženské presvedčenia jednoducho „toleruje“ ako výstrednosti, alebo len pod podmienkou, že zostanú skryté očiam verejnosti. Presnejšie, americký národ pochopil, za čo všetko vďačí základným princípom ľudských práv, ktoré majú svoj pôvod v prekrývajúcich sa teologických a filozofických presvedčeniach. Najmä dnes sa vie o tom, akú úlohu hrá náboženstvo pri zabezpečovaní rodinného života, ktorý poskytuje nenahraditeľný základ pre zdravú, prosperujúcu a dobre pripravenú občiansku spoločnosť.

Američania sú vďační náboženským inštitúciám aj za to, že poskytujú služby najbezbrannejším občanom, služby, ktoré vláda nedokáže zduplikovať, pretože jej na rozdiel od týchto inštitúcií chýba vernosť silným morálnym princípom. Američania chápu tiež úlohu, ktorú náboženstvo hrá pri inšpirovaní obrovského počtu každodenných súkromných interakcií, ktoré právo nemôže účinne ani nariadiť, ani kontrolovať, ale ktoré sú podstatné pre tvorbu spoločnosti, v ktorej sa skutočná dôstojnosť ľudských bytostí aj uznáva, aj podporuje. A napokon, uznávajú prorockú úlohu, ktorú náboženské inštitúcie a duchovní hrali a hrajú v dejinách štátu, keď identifikujú porušovanie ľudských práv a vyzývajú jednak ku zmene srdca a jednak ku zmene legislatívy.

V čase založenia USA Thomas Jefferson napísal, že „všemohúci Boh stvoril myseľ slobodnú... Všetky pokusy ovplyvniť ju svetskými trestami alebo bremenami... sú odklonom od plánu svätého Autora nášho náboženstva“. A takisto napísal, že „morálne povinnosti, ktoré existujú medzi jednotlivcom a jednotlivcom v stave prírodnom ich sprevádzajú aj do stavu spoločenského,... keďže ich Tvorca nezbavil týchto povinností pri ich formovaní sa na národ“. Inými slovami – Boh zveril ľudským bytostiam, či už žijúcim osamote alebo v spoločnosti, rozhodujúcu úlohu hľadať pravdu a žiť v zhode s ňou. Štát nemá nijakú moc riadiť či zasahovať do tohto hľadania. Presvedčenia zakladateľov USA o náboženskej slobode si našli cestu aj do americkej ústavy v podobe prvého dodatku tzv. Listiny práv.

Američania v priebehu svojho historického vývoja postupne pochopili, že diery v štátnej legislatíve ohľadom otázok o konečnom zmysle majú za následok nielen to, že umožňujú jednotlivcom súkromne veriť v transcendentnú realitu alebo konať pobožnosti podľa svojej viery, či dokonca súkromne sa modliť a vykonávať dobré skutky. No majú za následok aj uznanie toho, že náboženstvo sa tiež praktizuje vo forme spoločností, ktoré v súlade s náboženskými zásadami poskytujú služby najbezbrannejším občanom akéhokoľvek pôvodu. Počas celých amerických dejín mali veriaci občania nielen dovolené, ale boli dokonca povzbudzovaní k tomu, aby ich náboženské presvedčenie prenikalo ich prácu, a ich príspevky do verejných diskusií sa považovali za veľmi závažné pre americké chápanie ľudských práv a dôstojnosti.

Z hľadiska histórie Američania takisto uznávajú neoceniteľný prínos náboženských poskytovateľov služieb v oblasti vzdelávania a zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb vo všeobecnosti. Veriaci aktivisti sú často prví, ktorí podávajú ruku najneobľúbenejším alebo prehliadaným skupinám, či už sú to ľudia s chorobou AIDS, imigranti, slobodné matky, vážne postihnutí alebo umierajúci. Iróniou je, že záujmové skupiny vyžadujúce „práva” na sexuálne prejavy akéhokoľvek druhu dnes týchto veriacich označujú za bigotných a nepriateľov žien, hoci sú to práve títo veriaci, čo sa denno-denne neúnavne usilujú po kúskoch skladať životy ľudí, ktorým praktizovanie takýchto „práv“ priamo ublížilo – či už vo forme pohlavne prenosných chorôb, nemanželských tehotenstiev alebo potratov.

Inštitucionálne organizovaní duchovní a laici majú okrem toho ďalšiu veľmi užitočnú funkciu, ktorá sa často prehliada. Fungujú ako asimilačná sila, a to prostredníctvom služieb poskytovaných novým imigrantom a študentom z get, ako aj pri zamestnávaní a službe ľuďom, s ktorými nemajú spoločnú vieru, najmä v rámci svojich zdravotníckych a sociálnych zariadení. Títo duchovní a laici na základe svojich stretnutí s miliónmi rozličných klientov prinášajú na stôl verejnej politiky pre vedecký výskum neoceniteľné poznanie o ľudských potrebách týkajúcich sa mnohých otázok, ako je zdravotníctvo, interrupcia, post-abortívny syndróm, manželstvo, eutanázia, imigrácia, chudoba, vojna a morálne pravidlá.

Napriek tomuto zoznamu úspechov dnes jednotlivých veriacich a náboženské inštitúcie ohrozujú rôzne spoločenské a právne sily. Po prvé, zdá sa, že občania ako aj oficiálni predstavitelia zabúdajú na kľúčovú úlohu, ktorú v histórii vzniku a vývoja amerického národa hrala a hrá náboženská sloboda, prípadne ju považujú za samozrejmosť. Už si jasne neuvedomujú vzťah medzi zažívaním sociálneho mieru a prosperity a dlhou americkou tradíciou náboženskej slobody.

Po druhé, akoby sa medzi poprednými akademickými a mediálnymi hlasmi objavovala istá nevraživosť voči kresťanskej vernosti klasickým normám súvisiacim s dôstojnosťou človeka, pokiaľ ide o pohlavný život, manželstvo a rodinu. Obzvlášť kresťanov stíha odsúdenie za neochvejné odmietanie súhlasiť s tým, že potrat je „právom“, za ich zdôrazňovanie toho, že práva detí – a nie práva dospelých – by mali byť centrálnym bodom manželského práva a za ich odmietanie pristúpiť na banalizáciu pohlavného života a degradáciu žien, implicitne prítomnú v postoji americkej administratívy k distribúcii antikoncepcie a k sexuálnej výchove. Rozhodujúce názory Najvyššieho súdu, ako aj federálne zákony a predpisy sú dnes oveľa viac naklonené myšlienke postulovať existenciu „práva“ akejkoľvek forme sexuálneho prejavu a to buď na báze „súkromia“, alebo „rovnosti“. Tento čoraz agresívnejší postoj je často príčinou najjedovatejších útokov na náboženskú slobodu.

Po tretie, počas schvaľovania zákona o zdravotnej starostlivosti z roku 2010 (the Patient Protection and Affordable Care Act alebo PPACA) sa dlhoročná dohoda oboch amerických politických strán o ochrane náboženskej slobody poskytovateľov zdravotnej starostlivosti – najmä v súvislosti s potratmi – rozpadla. Demokrati v Senáte a potom aj v Snemovni reprezentantov buď navrhli, alebo napokon pristúpili k ustanoveniam o svedomí, ktoré boli oproti tým z minulých federálnych zákonov veľmi oslabené. A Obamova administratíva len nedávno naplnila najhoršie obavy náboženských inštitúcií, keď zákonom ustanovila všetky formy na kontrolu pôrodnosti a niektoré formy abortív za povinné „preventívne zdravotnícke“ služby v súlade s PPACA. Na základe tohto nariadenia sa zdravotníckym zariadeniam náboženského charakteru, ktoré sa pokúsia zamestnať alebo slúžiť ľuďom iných vierovyznaní, upiera ochrana svedomia. Je takmer zbytočné poukazovať na výsmech, krátkozrakosť, či dokonca krutosť takéhoto odopretia.

Po štvrté, v boji o manželstvo osôb rovnakého pohlavia niektorí zákonodarcovia čoraz nepriateľskejšie vystupujú voči občianskym požiadavkám na ochranu svedomia, ako aj voči morálnym a praktickým argumentom o jedinečnosti prínosov, ktoré sú vlastné manželstvu osôb rôzneho pohlavia. Zdá sa, že zákonodarcovia skôr počúvajú kultúrne a mediálne elity, ktoré prejavujú otvorené nepriateľstvo k náboženstvu, alebo sa jednoducho strácajú v téme skutočného významu a účelu manželstva a rodiny. Niektoré skupiny a politici podporujúci manželstvá osôb rovnakého pohlavia označujú náboženské zariadenia slúžiace chudobným a bezbranným za „sektárske” a ohrozujú samotnú existenciu týchto zariadení, a to v čase, keď sa na samotnú vládu bude vyvíjať silný tlak, aby financovala dodatočné služby. Svedčí o tom prenasledovanie a v niektorých prípadoch aj zánik katolíckych agentúr zaoberajúcich sa adopciou, ktoré odmietajú hľadať deti párom rovnakého pohlavia.

Po piate, expanzia štátnej moci v kombinácii s „vkrádajúcim sa“ chápaním ľudských či občianskych „práv” dnes takisto ohrozuje náboženskú slobodu. Vládne nariadenie sa dostalo do takmer každej sféry života a uvaľuje tak viac obmedzení na mnohé druhy náboženských služieb. A zároveň sa jazyk tzv. práv čoraz častejšie používa na označovanie ľudských „chcení“ a nie „potrieb“. Používa sa skôr na podporu individualizmu a konkrétnych ideológií než v súvislosti so všeobecne uznávanými atribútmi ľudského života či dôstojnosti. Toto rozšírenie daného nariadenia spolu s „vkrádaním sa práv“ vedie priamo k odmietnutiu udeliť náboženské výnimky s odôvodnením, že ľudia majú ľudské „práva“ na obvyklé sexuálne prejavy s ktoroukoľvek inou osobou, alebo “právo“ zabiť nenarodené dieťa a že „práva“ neumožňujú výnimky zo svedomia.

Všetky tieto sily sa spájajú v snahe ohroziť náboženskú slobodu v čase, keď si Američania najmenej môžu dovoliť stratiť jedinečné hlasy a príspevky veriacich občanov a inštitúcií. Námietky voči náboženskej slobode s odôvodnením, že náboženské správanie a služby sú „výstredné“ alebo „nebezpečné“, alebo „proti ľudským právam“ protirečia historickej skúsenosti Američanov s náboženskou slobodou. A ďalej, občania a zákonodarcovia sú predsa dostatočne schopní rozlíšiť medzi údajnými náboženskými posolstvami alebo správaním, ktoré by mohlo ohrozovať ľudské životy alebo spoločné dobro (napr. prinášanie ľudských obetí) a tými, ktoré predstavujú len iný spôsob dosahovania dobrého cieľa (napr. nabádanie na praktizovanie sexuálnej zdržanlivosti alebo na zachovanie blaha detí ako ústrednej entity manželského práva). Z dôvodu zachovania pokoja a prosperity, súdržných rodín a hustej siete súkromných charitatívnych inštitúcií a z dôvodu odporu voči totalizujúcim tendenciám vlády, federálne a štátne zákony ochraňujúce náboženské hlasy a služby – v oblasti zdravotnej starostlivosti, školstva a najmä rodinného života – sa musia schváliť a uviesť do platnosti ešte dnes.

Stav náboženskej slobody v USA je z veľkej časti zverený Kongresu, prezidentovi a vládam jednotlivých štátov. V užšom zmysle slova musia americkí zákonodarcovia zabezpečiť schválenie a uplatňovanie legislatívy, ktorá prinajmenšom:
   •   upraví PPACA, aby poskytoval ochranu svedomia všetkým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, sponzorom a poisťovateľom.
   •   umožní aktívnym veriacim pokračovať v činnosti v súlade s ich náboženským svedomím pri poskytovaní potrebných vzdelávacích, zdravotných a iných sociálnych služieb tým bezbranným komunitám, ktorým slúžia.
   •   od všetkých subjektov poberajúcich vládne fondy bude vyžadovať, aby sa vyhýbali diskriminácii z titulu náboženského svedomia.

Veľkodušnejší postoj k náboženstvu by bol ešte lepší – lepší nielen pre veriacich občanov a duchovných, ale aj pre najzraniteľnejších Američanov, pre americké rodiny a pre budúcnosť amerického národa. Pre skutočne zdravú budúcnosť národa – pre budúcnosť, v ktorej Amerika vychováva zdravé deti, individuálne a skupinové iniciatívy a dobrovoľníctvo, pričom sa zároveň vyhýba ohlupujúcej byrokracii a vládnej totalite – je nevyhnutné, aby budúci prezident a budúci Kongres mali solídne a podložené znalosti o skutočnom požehnaní, akým je americká tradícia náboženskej slobody.

Tento článok je časťou 2012 Election Symposium.

(12. novembra 2010)

Potratový zákon sa obyčajne vníma ako záležitosť ústavného práva. Nastal čas na zmenu?

Otázky ohľadom „potratu a práva” sa zvyčajne považujú za záležitosti ústavného práva. Ústavné právo sa však v tomto prípade zdá byť nekompatibilné. A to nielen preto, že Najvyšší súd USA objavil „ústavné právo” na niečo, čo väčšina štátov únie po väčšinu spoločnej histórie zakazovala. Je to aj preto, že „právo na súkromie” zahŕňajúce potrat formuluje túto otázku ako boj medzi štátom a ženou ohľadom jej práva definovať si vlastný život, budúcnosť alebo dokonca jej „predstavu… sveta”, aby som citovala známe slová najvyššieho súdu z prípadu Casey. Začína však byť čoraz očividnejšie, že potrat sa týka rodinných vzťahov, a nie je len bojom medzi štátom a ženou, ktorá je náhodou tehotná. Vedecké objavy o vývoji človeka a svedectvá žien, ktoré zvažovali alebo zvažujú potrat, naznačujú, že nie ústavné, ale skôr rodinné právo poskytuje najlepšie prostriedky na pochopenie problematiky potratu.

Vedci v skutočnosti nespochybňujú ľudskú genetickú identitu embrya v jeho najranejšom štádiu vývoja, ani kontinuitu identity človeka od počatia až do pôrodu a po ňom. Nedávno vydaná kniha, ktorá sa stretla s veľkým ohlasom čitateľov, Origins: How the Nine Months Before Birth Shape the Rest of Our Lives (Pôvod: Ako deväť mesiacov pred narodením formuje náš život) od Annie Murphy Paul približuje vedecký výskum naznačujúci vzťah medzi vonkajšími faktormi, ako je vojna či choroba, a blahom tých ľudských bytostí, ktoré boli ešte v prenatálnom štádiu, keď ich matky tieto udalosti zažívali. Pokrok v oblasti techník asistovanej reprodukcie (TAR) takisto podčiarkuje kontinuitu medzi životom pred narodením a po ňom, rovnako ako aj dnes už rutinné vyšetrenie ultrazvukovou metódou.

Človek, ktorý strávi čo len trochu času v spoločnosti žien po potrate alebo klientok centier pre krízové tehotenstvo, bude odchádzať s pocitom presvedčenia, že tieto ženy vnímali svoje tehotenstvo ako dilemu materstva. Ich vnútorný boj ohľadom potratu sa nekrútil okolo otázky: „Mám zabiť?”, ale skôr sa pýtali samých seba: „Mám sa stať, môžem sa teraz stať matkou?”

Aj po iných stránkach je potrat záležitosťou rodiny, ako to osvetľujú miestoprísažné vyhlásenia 180 žien, zaprotokolované na Najvyššom súde v druhom interrupčnom prípade známom ako Gonzales v. Carhart. Opisujú, ako potrat ovplyvnil ich úlohu matky, ako súrodenci potratených detí zažívali následky potratu a ako znovu veľmi rýchlo po potrate otehotneli, aby mali „náhradné bábätko”.

Väčšinový názor¹ poroty na čele so sudcom Kennedym v prípade Gonzales v. Carhart naznačil, že samotný Súd začal postupne chápať potrat v kontexte rodiny. Vyhlásenie jednoznačne uvádza, že medzi matkou a jej biologickým potomkom existuje väzba a že prerušenie tejto väzby potratom môže spôsobiť žene značné utrpenie. Väčšinový názor poznamenal, že „úcta k ľudskému životu nachádza najvyššie vyjadrenie vo vzťahu lásky, ktorú matka pociťuje k svojmu dieťaťu”. Fakt, že Súd používal výrazy ako „matka” a „dieťa”, takisto naznačuje kontext rodinného práva. Takisto aj pomenovania pre nenarodené dieťa, ktoré použili sudcovia väčšinového názoru, ako napríklad „žijúci organizmus v lone matky”, „nenarodené dieťa”, „mladý život” a „dieťa nadobúdajúce ľudskú podobu”. Súd pokračoval: „Niektoré ženy začnú po čase ľutovať svoje rozhodnutie zabiť nenarodený život, ktorý kedysi počali a nosili pod srdcom.”

Teda je tu zopár signálov, že dozrel čas na preskúmanie potratu z hľadiska kontextu rodinného práva. A vskutku, sú tu dôkazy, že rodinné právo zažíva prehodnocovanie toho, „o čo sme prišli” počas obdobia, keď zákonodarcovia skĺzli do rutiny uprednostňovania záujmov dospelých pred záujmami detí. Férová charakteristika zlyhaní rodinného práva za posledných 30 – 40 rokov je takáto: nedokázalo dať zmysluplné hranice využívaniu TAR len preto, aby sa vyhovelo túžbam dospelých a prosperite biznisu asistovanej reprodukcie; prijalo zákony o tzv. no-fault rozvode², ktoré sa tvárili, že blaho maloletých detí nevidia v kontexte manželstva. Tento „pohľad dospelých” (v skutočnosti slepota) prenikol do nedávnych súdnych rozhodnutí a mal za následok vznik práva na manželstvo osôb rovnakého pohlavia založeného na tom, že právne manželstvo nie je prepojené so žiadnym štátnym záujmom na plodení a výchove detí.

Dnes sa už schyľuje k negatívnej reakcii na tento prístup uprednostňujúci dospelých. Zákony zavedené na úrovni štátu naznačujú množstvo pozitívnych krokov vrátane obmedzenia techník asistovanej reprodukcie len na zosobášené páry alebo zníženia anonymity darcov. Objavili sa návrhy spomaliť rozvodové pojednávania, najmä v prípade párov s maloletými deťmi. Medzitým každý štát, ktorý prenechal otázku manželstiev osôb rovnakého pohlavia voličom, už schválil zákon alebo dodatok k ústave, ktorý ich zakazuje, predovšetkým po kampaniach zdôrazňujúcich väzby medzi manželstvom, plodením a výchovou detí.

Toto prehodnotenie existujúcich zákonov stimulujú empirické informácie, získané poväčšine v období od 90. rokov 20. storočia po dnes, pričom naznačujú, že je potrebné venovať väčšiu pozornosť dôsledkom na deti, či dokonca vrátiť sa k dlhoročnej norme rodinného práva: práva dospelých týkajúce sa detí sú vždy odvodzované z ich povinností a sú až druhoradé.

Americké súdy občas tiež súhlasili s myšlienkou, že „tak, ako sa vodí rodine, vodí sa aj spoločnosti a národu”. V prípade Reynolds v. U.S. Najvyšší súd odmietol uznať požiadavku na ústavné právo praktizovať polygamiu s poznámkou, že medzi polygamiou a „patriarchálnym princípom” existuje prepojenie, ktoré „sputnáva národ do okov fixného despotizmu”. V celom rade prípadov rušiacich štátom zavedenú diskrimináciu detí narodených mimo manželstva Súd komentoval konflikt medzi americkými hodnotami veľkodušnosti a starostlivosti o bezbranných a trestaním detí za „hriechy ich otcov”. Dokonca aj zástancovia manželstva osôb rovnakého pohlavia napodiv vedia, že v súčasnosti je múdrejšie formulovať argumenty v duchu „blaha dieťaťa”; obyčajne s výhradným zreteľom na obmedzenú skupinu detí vychovávaných rodičmi rovnakého pohlavia tvrdia, že týmto deťom by veľmi prospelo, keby štát uznal partnerstvo ich rodičov. Nezaoberajú sa tým, aké následky by to malo na iné deti alebo na spoločnosť ako takú, keby štát súhlasil s tým, že manželstvo a plodenie detí spolu nijako nesúvisia.

Koncept „priority dospelých“ vládne v potratovej legislatíve už dlho. Uvedomme si jednotlivé časti potratu: Potrat je zničenie ľudského života matkou – jedinou osobou, ktorú dieťa fyzicky „dostalo“ na to, aby sa oň postarala. Potrat sa vykonáva vtedy, keď je dieťa v tom najbezbrannejšom okamihu svojho života. A kým zabíjanie cudzích ľudí – narodených či nenarodených – USA zakazujú, rodinných príslušníkov potratiť možno. Úder zasadený dieťaťu a dokonca aj celej rodine je očividný. Potratový zákon premieňa rodinu nielen na to najmenej bezpečné miesto, ale dokonca na jedinú právne povolenú nebezpečnú zónu. Zákon predovšetkým predstavuje samotné materstvo ako vážnu hrozbu. Naznačuje, že ženy – vzhľadom na ich potenciál počať dieťa – sú vlastne prekliate, a nie obdarované. Ľudská podstata detí sa tak stáva neviditeľnou. A z pohľadu rodinného a spoločenského prospechu toto nie je dobré ani pre ženy a deti, ani pre širšiu spoločnosť. Ak by mala potratová legislatíva využiť rovnaké „prehodnocovanie”, aké ovplyvnilo iné oblasti rodinného práva, určite by sa pohla novým smerom.

Kde by mohla začať? Je potrebný jednak vedecký výskum a jednak zodpovedajúce stratégie posúvajúce hnutia za „záujmy detí” do oblasti rodinného práva. Po prvé a predovšetkým by sa mali prehodnotiť všetky zákony a stratégie znevýhodňujúce tehotenstvo a materstvo, či už sa týkajú zamestnania, vzdelania, dávok sociálneho zabezpečenia, daňovej politiky alebo iných oblastí. Mal by tu byť skutočne empirický – a nie ideologický – pohľad na to, či štátom financované programy zamerané na sex alebo manželstvo nemajú tendenciu oddeľovať manželstvo od plodenia detí. Koniec koncov, vyše 80 % všetkých potratov žiadajú osamelé ženy.

Právo by malo brať vážne utrpenie žien po potrate. Niekoľko európskych krajín sleduje potraty žien, na základe čoho informovali o vzájomnom vzťahu medzi potratom a neskoršími psychologickými a fyzickými problémami. V USA však – napriek snahám presvedčiť National Institute of Child Health and Human Development – žiadny federálny výskum v tejto záležitosti neprebieha, hoci potrat je najčastejším chirurgickým zákrokom, ktorý ženy podstupujú.

Štáty, ktoré sa v mnohých prípadoch už podieľajú na „biznise financovania potratov“³, by mali zároveň poskytovať finančnú pomoc ženám, ktoré zažívajú krízové tehotenstvo, no aj tak chcú svoje dieťa porodiť. Mohli by tak urobiť prostredníctvom tisícok tehotenských krízových centier, ktoré túto prácu uskutočňujú pomocou súkromných dobročinných financií. Napokon, blaho detí – narodených či nenarodených – v súvislosti s potratovým zákrokom a jeho následkami by malo byť pravidelným predmetom výskumu, podporovaného štátom i súkromným sektorom. Vďaka takýmto aktivitám zákonodarcovia a občania môžu postupne pochopiť širšie vzťahy medzi potratom a blahom spoločnosti, obzvlášť blahom tých najbezbrannejších. Toto poznanie môže potom vytvoriť základ pre pluralitné, demokratické snahy obmedziť právo na potrat.

Tento text je úpravou jej poznámok uvedených na konferencii Otvorené srdcia, otvorené mysle a úprimné slová, ktorá sa konala v univerzitnom komplexe Princeton University 15. a 16. októbra 2010.



¹ Najvyšší súd USA tvorí 9 sudcov, pričom každé rozhodnutie tohto súdu má tzv. väčšinový názor a menšinový názor. Síce sa daný prípad rozhoduje na základe tzv. väčšinového názoru, no vyjadrenie k nemu prekladajú aj sudcovia tzv. menšiny a toto je neskôr k dispozícii aj verejne (pozn. prekl.).

² V americkom rodinnom práve ide o typ rozvodu, pri ktorom manželia nemusia dokazovať vinu na krachu manželstva; stačí, že jeden z nich požiada o rozvod z dôvodu neprekonateľného odporu alebo rozdielov (pozn. prekl.).

³ Menšina štátov USA (napríklad Illinois) v súčasnosti hradí za svoje obyvateľky z nízkopríjmových skupín občanov poplatok za potrat bez ohľadu na jeho dôvod. Kongres USA totiž v roku 1976 vylúčil interrupciu zo všeobecných zdravotníckych služieb, ktoré federálna vláda poskytuje nízkopríjmovým skupinám občanov cez tzv. Medicaid s výnimkou napríklad znásilnenia či incestu (pozn. prekl.).

(12. novembra 2010)

Bezprecedentná kampaň proti náboženskej slobode, charakterizovaná hrozivou alianciou medzi Bielym domom a Planned Parenthood, posilňovaná peniazmi, mocou a marketingovými stratégiami jednotlivých značiek, aktuálne ohrozuje blaho žien. Prvá časť trojdielneho článku.

Po znovuzvolení prezidenta Obamu je nariadenie amerického ministerstva zdravotníctva a sociálnych vecí, ktoré vyžaduje, aby väčšina náboženských inštitúcií zabezpečovala zdravotné poistenie zahŕňajúce „bezplatnú“ antikoncepciu, sterilizáciu a postkoitálnu antikoncepciu, stále aktuálne. Napriek veľkému pobúreniu proti tomuto nariadeniu Obamova prezidentská kampaň v lete a na jeseň 2012 aj naďalej zvyšovala tlak na oponentov odvolávajúcich sa na svoje náboženské presvedčenie.

Do reklám volebnej kampane podporujúcej znovuzvolenie Obamu sa postupne vniesol motív „vojny proti ženám“ ministerky zdravotníctva a sociálnych vecí Kathleen Sebeliusovej. Voličky vo vybraných štátoch obšťastňovali volebné reklamy, ktoré ich nabádali: „Voľte tak, akoby od toho záviseli vaše ženské orgány. Lebo tak trochu závisia.”

Mimoriadne výstižná bola aj televízna reklama s Lenou Dunhamovou, hviezdou šou o sexuálnom živote slobodných žien. Porovnávanie hlasovania za Obamu so stratou panenstva ukončila ponaučením, že je „super trápne, keď sa niekde zabávate a niekto sa vás spýta: ‚Mala si už…?‘ a vy poviete: ‚Nie, ešte som nebola pripravená.‘ A dodala: ‚Predtým som bola dievča, teraz som žena.‘ Zdá sa, že voliť Obamu nemá ďaleko od dobrého sexu.

Výsledkom je vláda – vedená mužmi, no týkajúca sa žien – nehanebne zastávajúca názor, že byť „za ženy“ (teda byť „supermoderný“), znamená podporovať náhodný sex a bezplatnú antikoncepciu, ktorá ho umožňuje. Skutočné posolstvo Obamovej kampane o nariadení ministerstva zdravotníctva možno preložiť nasledovne: Ak namietate voči nátlaku na náboženské inštitúcie, aby sponzorovali bezplatnú antikoncepciu, nie ste priateľom žien.

Aliancia proti náboženskej slobode


Ide o bezprecedentný typ kampane proti náboženskej slobode v USA. Charakterizuje ho hrozivá aliancia, posilňovaná peniazmi, mocou a marketingovými stratégiami značiek, medzi Bielym domom a tzv. obhajcami žien, najmä organizáciou Planned Parenthood. Napriek právnym otázkam, ktoré sa vynorili ohľadom podvodu v Medicaid² a jeho neospravedlniteľnému skandovaniu za legálne potraty, Planned Parenthood zostáva silnou značkou „obhajcu žien”. Samotný Obama často prepožičiava organizácii svoje meno.

Nie je teda prekvapením, že Planned Parenthood dostáva od federálnej vlády i vlád jednotlivých štátov stovky miliónov dolárov; v rokoch 2009 – 2010 takéto granty a refundácie dosiahli celkovo takmer 475 miliónov dolárov.

Obamova vláda zároveň do štátov, ktorých zákonodarstvo odklonilo fondy na plánovanie rodičovstva od miestnych pobočiek Planned Parenthood v prospech takých organizácií, ktoré nie sú spojené s potratmi, rozmiestnila pobočky svojho ministerstva spravodlivosti (alebo im zadržala platby z Medicaid). Na revanš zasa Planned Parenthood minula na podporu Obamovho znovuzvolenia 15 miliónov dolárov.

Každý americký občan či inštitúcia, ktoré sa otvorene stavajú proti tejto silnej aliancii, by sa mali reálne obávať o svoju budúcnosť. To je pre kresťanov v USA novinkou. V minulých desaťročiach len najextrémistickejšie záujmové skupiny podporujúce potraty – ako Planned Parenthood a National Abortion Rights Action League – otvorene kritizovali názory a praktiky kresťanských cirkví ohľadom ľudskej sexuality, manželstva a rodiny. Dnes však tieto skupiny dominujú hlavnej časti zhromaždenia demokratickej strany (Democratic National Convention), ktoré sa koná každé 4 roky, a za svojho najbližšieho politického spojenca považujú prezidenta USA.

Výzva kresťanstva adresovaná aliancii


Zoči-voči tomuto zoskupeniu nemôžu nábožensky založení občania a inštitúcie získať ochranu svojej slobody len žiadaním vlády o širšie „výnimky” zo zákonov, o ktorých vláda informuje pod titulkom „Pokrok na ceste k rovnosti žien“. Toto rozhodne nie je dobré miesto pre kresťanov. V tejto situácii dokonca nestačí ani vyhrávať (hoci tuším, že ich žalobcovia napokon vyhrajú) súdne spory požadujúce, aby vláda v súlade s ústavou alebo Religious Freedom Restoration Act³, prípadne oboch, udelila väčšie výnimky. To je síce potrebné, ale nestačí to.

Namiesto toho sa musia kresťania – pre dobro žien i spoločnosti – zapojiť do náročného dialógu: čo sloboda žien skutočne zahŕňa? Kresťanskí občania, a katolíci obzvlášť, musia vysvetliť, prečo ich svedectvo o antikoncepcii prispieva k dlhodobému rozkvetu žien a vôbec ho neobmedzuje. Takéto dialógy musia rozoberať svet taký, aký skutočne je – kultúrne, politicky – ale nemôžu zabúdať načrtávať svet aj taký, akým by mal byť, svet, aký rodičia dúfajú, že zanechajú svojim dcéram a synom.

Kresťanské cirkvi musia úprimne hovoriť o tom, čo ponúkajú v súvislosti so sexom, rodičovstvom a manželstvom. Nemali by v rozhovore nič zatajovať; to ľudí oprávnene rozčuľuje. A najmä by nemali zabúdať na tých, ktorí často zostávajú na okraji, na ktorých zabúda alebo ich aliancia organizácie Planned Parenthood a federálnej vlády ignoruje: na našich najchudobnejších a najmenej vzdelaných spoluobčanov, ktorí najviac trpia ničením kultúry zdravého manželstva.

V tomto duchu navrhujem, aby sme sa na postoje vlády a Katolíckej cirkvi (ktorá má najbohatšiu literatúru) k antikoncepcii pozreli praktickým pohľadom s cieľom odpovedať na otázku, ako presvedčiť našich politických predstaviteľov a spoluobčanov, že aj keď vláda naďalej poskytuje antikoncepciu prostredníctvom svojich vlastných programov, mala by umožniť prežiť aj náboženskému svedectvu o antikoncepcii, keďže toto ukazuje odlišnú cestu, po ktorej sa niektorí možno budú chcieť vybrať.

Hoci ďalej budeme brať do úvahy katolícky postoj k antikoncepcii ako primárny, mali by sme pripomenúť, že aj mnohí evanjelikáli sa naučili rešpektovať, obdivovať a prijímať obavy katolíkov, ba dokonca ich presvedčenie týkajúce sa tzv. antikoncepčnej mentality.

Argumenty Planned Parenthood a vlády za antikoncepciu


Planned Parenthood a vláda vystupujú za rozsiahlejšie a agresívnejšie programy na kontrolu pôrodnosti, dokonca i na úkor náboženskej slobody, v duchu nasledujúcich tvrdení: Antikoncepcia dokáže predísť tehotenstvu a ženy potrebujú a chcú sa vyhnúť tehotenstvu po mnoho rokov svojho života. Mať dieťa „mení všetko“. Váš život (srdce, program, bankový účet atď.) je zrazu v rukách niekoho iného. Vlastne už samotné tehotenstvo môže v niektorých prípadoch ohroziť zdravie ženy alebo zasiahnuť do jej dlhodobých osobných, pracovných a finančných cieľov.

Deti jedinečne ovplyvňujú priebeh života ženy. Donekonečna možno polemizovať o tom, či je to dané ženskou biochemickou podstatou, alebo či ide o spoločenský konštrukt, výsledným faktom však zostáva, že nevydaté matky dostávajú deti do opatery až v 81 percentách prípadov. A matky si oveľa pravdepodobnejšie než otcovia prispôsobia (alebo chcú prispôsobiť) svoj pracovný program tak, aby mohli tráviť viac času so svojimi deťmi. Dokonca aj keď sa žena rozhodne pre interrupciu a nie pre pôrod, to ona a nie otec, bude znášať leví podiel následkov potratu, či už budú fyzické, emocionálne alebo duševné.

A k tomu pridajte fakt, že dnešné ženy začínajú byť sexuálne aktívne v neskorej puberte alebo okolo 20. roku života, ale vydávajú sa až pred tridsiatkou. A aj keď sa americké ženy vydajú, v priemere nechcú mať viac než dve deti. Teda ženy sú veľa rokov sexuálne aktívne, no po celý ten čas dúfajú, že sa vyhnú tehotenstvu.

Skrátka, keď príde reč na cenu a dostupnosť antikoncepcie, pričom berieme do úvahy fakt, aký podstatný je pre ženu rozdiel medzi tým, keď je a keď nie je tehotná, medzi tým, keď je a nie je matkou – či už preto, že potrat je ťažký alebo preto, že výchova dieťaťa je celoživotná úloha – jednoduchý prístup k lacnej antikoncepcii sa zdá základnou potrebou.

Rozumné vyvracanie argumentov za antikoncepciu


Ako môže ktorýkoľvek človek či inštitúcia – náboženská alebo občianska – zoči-voči tomuto sledu uvažovania navrhovať, že je rozumné odmietať antikoncepciu a namiesto nej podporovať sexuálnu sebadisciplínu; stabilné a trvajúce manželstvá a veľkorysejší prístup k počatiu detí? Tento trojdielny článok sa pokúsi načrtnúť odpoveď.

Poznámka na úvod: pokiaľ ide o „antikoncepčné“ tablety a prostriedky, ktoré v skutočnosti pôsobia tak, že zničia už vytvorené embryo (postkoitálna antikoncepcia), náboženské inštitúcie pravdepodobne, aj keď je to relatívne, nebudú mať problém získať verejnú podporu pre ich výhradu zo svedomia. Toto by sa síce v budúcnosti mohlo zmeniť, no v súčasnosti ľudia obyčajne ešte stále robia pomyselnú morálnu čiaru medzi zamedzením počatia a zničením už počatého života. V tejto súvislosti tu máme dokonca aj argument feministiek. Spomeňte si na často opakované varovanie feministickej autorky Germaine Greerovej v jej knihe The Whole Woman: „Či už ste, alebo nie ste presvedčení o tom, že tvorba a plytvanie toľkými embryami je dôležitou otázkou, musíte chápať, že cynický podvod na miliónoch žien, ktorým sa predáva postkoitálna antikoncepcia, akoby to boli antikoncepčné tabletky, sa nezlučuje s úctou, ktorú si ženy ako ľudské bytosti zaslúžia.“

Informovanie o možnom potratovom efekte postkoitálnej antikoncepcie je kľúčové. Avšak oveľa zložitejšou úlohou je protestovať proti poskytovaniu samotnej antikoncepcie a navrhnúť namiesto nej iný prístup k sexu a deťom. Ako to obhájiť pred poslucháčmi, ktorí sa ani nepokúsia zaoberať sa intelektuálnou a duchovnou rovinou problematiky, načrtnutej dokonca v brilantných (nehovoriac o tom, že aj predvídavých) dokumentoch, ako je Humanae Vitae Pavla VI. a Teológia tela Jána Pavla II.? Oba zdroje majú dostatočný intelektuálny náboj, aby oslovili nielen veriacich, ale aj skeptikov, no väčšina občanov ich s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy čítať nebude.

Ako to obhájiť v kontexte, v ktorom námietky proti rozšírenej antikoncepcii nemajú nijaký skutočný účinok na myslenie žiadnej z amerických politických strán? (Narážam na minulú politickú podporu vládou sponzorovaných hromadných antikoncepčných programov, nie na legálny prístup k antikoncepcii. Žiadna cirkev sa nepokúša o právny zákaz antikoncepcie, ktorá bola vyhlásená za ústavné právo od prípadu Griswold v. Connecticut.) Netreba zabúdať na to, že republikánsky prezident George H.W. Bush dostal od svojich kolegov v Kongrese za svoj neutíchajúci záujem o znižovanie chudoby prostredníctvom vládou sponzorovaných programov na kontrolu pôrodnosti prezývku „guma Bush“ a že vláda Richarda Nixona sa preslávila schválením National Security Study Memorandum 200, ktoré odporúčalo podobné programy ako súčasť americkej stratégie národnej bezpečnosti.

Dnešná podpora masívnych antikoncepčných programov zo strany demokratov, či už doma alebo v zahraničí, a to aj za cenu náboženskej slobody, sa poväčšine líši len vo svojom zdôrazňovaní toho, že jej cieľom je predovšetkým a jedine agenda „práv žien“ a nie agenda týkajúca sa populácie alebo národnej bezpečnosti.

Ale predsa, aj napriek týmto prekážkam, existujú opodstatnené dôvody dávajúce nádej, že verejnosť nie je úplne hluchá k novému spôsobu vnímania slobody žien, pokiaľ ide o ľudskú sexualitu a antikoncepciu.

Po prvé, cirkvi už dávno nie sú v situácii, aby ponúkali len „teoretické“ argumenty v zmysle „čo by sa mohlo stať“. Za posledných 50 rokov takzvanej sexuálnej revolúcie majú americkí občania nielen zažité skúsenosti, ale aj nazhromaždené relevantné údaje. Na povrch sa vynára nespokojnosť. Je ohromujúce (a uspokojujúce), že aj taký dlhý čas po svojom vzniku táto revolúcia stále priťahuje kritiku.

Po druhé, ženy na oboch stranách barikády vedia, že rovnosť a blaho žien sú potrebné, aj keď sa nezhodujú v tom, ako ich dosiahnuť. V princípe sme o tejto pravde vedeli, no dnes sa čoraz viac vynára ako fakt. Mnohí z najzarytejších oponentov nariadenia ministerstva zdravotníctva a dôsledkov sexuálnej revolúcie sú práve ženy.

Vezmime si napríklad dielo významnej historičky Elizabeth Fox-Genoveseovej Feminism is Not the Story of My Life (Feminizmus nie je príbeh môjho života)alebo dielo Mary Eberstadtovej Adam and Eve After the Pill (Adam a Eva po antikoncepčnej tabletke). Spomeňme si na deväť vedeckých pracovníčok, právničiek a lekárok, ktoré prispeli článkom do môjho nového zborníka Breaking Through: Catholic Women Speak for Themselves (Prelom: katolícke ženy hovoria samy za seba) a na viac ako 36-tisíc žien, ktoré podpísali otvorený list „Women Speak for Themselves“, čím otvorene odmietli rozhodnutie americkej administratívy zaťažiť náboženskú slobodu kvôli falošnej koncepcii ženskej slobody. (Petíciu som začala s priateľkou Kim Daniels; nekontrolovane sa rozšírila mimo okruh štyridsiatky žien, ktoré sme pôvodne oslovili).

Ako treba vo svetle týchto náznakov nádeje, ako aj práve načrtnutých prekážok presvedčivo argumentovať proti axiomatickému prepojeniu antikoncepcie so slobodou žien? To bude predmetom ďalších dvoch častí tohto článku.



¹ Planned Parenthood Federation of America (PPFA), zvyčajne nazývaná len Planned Parenthood, je americkou pobočkou International Planned Parenthood Federation (IPPF). PPFA je neziskovou organizáciou poskytujúcou služby v oblasti reprodukčného zdravia a starostlivosti o matku a dieťa. Planned Parenthood je v USA navyše najväčším poskytovateľom služieb v oblasti reprodukčného zdravia vrátane skríningu a poradenstva rakoviny a HIV, antikoncepcie a interrupcie. Výdavky na antikoncepciu predstavujú v PPFA až 35 % z jej celkových služieb, interrupcie predstavujú 3 % (pozn. prekl.).

² Medicaid je najväčší zdravotnícky program USA určený pre niektorých nízkopríjmových občanov a rodiny. Spoločne ho subvencujú federálna vláda a vlády jednotlivých štátov (pozn. prekl.).

³ Federálny zákon USA z roku 1993, ktorý znemožňuje prijatie akéhokoľvek zákona, ktorý by občanovi výrazne obmedzil slobodné praktizovanie svojho náboženstva (pozn. prekl.).


Copyright 2012 the Witherspoon Institute. Všetky práva vyhradené.