Som už skoro 20 rokov zamilovaná do jedného chlapca. Ani neviem, kde sme sa videli prvýkrát.. bol zo susednej dediny, stretávali sme sa v autobuse a mám taký pocit, že vtedy na icq napísal prvý on ma, ale to sme boli ešte deti v rannej puberte. Parkrat sme sa dohovárali, že si dáme rande, ale mamka ma nikdy nepustila von. Raz sme mali mať rande po škole, čakala som na ňu a on okolo len prosol s kamarátom a pozdravil. Vtedy som na neho možno zanevrela. Ako šiel čas, my dospievali a porad boli v kontakte. Raz napísal on ma, potom ja jemu, dospeli sme, schádzali sa, vždy to bolo o tom, že ma vyzdvihol, pomilovali sme sa, porozprávali a odviezol ma domu.
Mňa to v tom čase vyhovovalo. Nikdy som ho o nič neprosila, nečakala, že by z toho bolo niečo viac, aj keď sme niekde v hĺbke duše dúfala. Vždy mi ale po schôdzke písal, ako to bolo krásne, vždy! Našla som si muža, otehotnela a my boli poradení v kontakte.. nič erotické, proste mi sam od seba treba 2x – 3x do roka napísal, ako sa mám, že na mňa mysli. Celých 20 rokov je to o tom, že sa zrazu vynorí, rozvíri vody a zase zapláva. Teraz v lete sme sa po pár rokoch videli, doslo na libani.
A ja bola zase ako zamilovaný pubertak a svet mi prišiel po jeho boku zrazu jednoduchší, všetko bolo pekné. Môj vzťah mi dlhší čas neklape, nie sme spolu šťastní, ale tak nejako to drzíme, mame spolu dieťa. Je mi posledné roky úzko, ale s ním, s pánom božským, mi bolo dobre. konečne som sa ho spýtala, čo po mne chce a on, že vzťah nechce, ale že ho priťahujem a je mu so mnou fajn. Kecy, pretože teraz má dievča. Chcel vzťah, ale nie so mnou. A moje toto lamani srdce asi nejakým zvrhlým spôsobom baví. Toto léto sme si písali, parkrať si videli, viac si zbadali a zistili sme, že toho máme veľa spoločného. Ciele v živote i záujmy. Chcela som by súcasti toho jeho zivota.