Je to niečo cez pol roka späť, čo som stretla v práci jednu úžasnú pani, vo veku asi tak mojej matky, ale to nie je po prvé, preferujem výrazne staršie náprotivky. Zamilovala som sa do nej na prvý pohľad, má krátky strih a mala som pocit, že so mnou flirtuje a ja som do toho úplne spadla. Neskôr som zistila, že tá pani má priateľa, ktorý bol čisto náhodou človekom ma absolútne nesympatickým (poznala som ho skôr, než tú pani), ale kvôli nej som sa ho naučila tolerovať. Vždy sa ku mne správala veľmi milo, čo sa týka fyzického kontaktu nikdy sme sa nebozkávali, ale bolo pre nás bežné sa maznať alebo si dať obyčajnú pusu.
Raz mi napísala, že jediná ja som si ju získala. No a to mi okamžite nasadilo ružové okuliare, verila som tomu, že to cíti rovnako ako ja a že si len bojí to priznať. Nikdy som na ňu nijako nenaliehala, nedovolila by som si skúsiť na ňu niečo, čo by jej bolo nepríjemné. Ale cítila som jej lásku, cítila som sa, že doma som tam, kde som s ňou. A tak som sa na nej stala závislá, chodila jej pomáhať vždy keď mala smenu bezo mňa, často som s ňou v práci trávila 14 hodín, keď ja som mala rannú a ona popoludňajšiu.
Vždy som sa uisťovala, či jej to nevadí, neobťažuje a zakaždým ma uistila, že nie. Jedného dňa mi zavolala, že sa o nás všetci rozprávajú a už s ňou ďalej nemôžem tráviť čas navyše. Okrem práce sa so mnou nikdy stýkať nechcela. Od inej kolegyne som sa dozvedela, že Katke je to naozaj nepríjemné a má iba strach mi to povedať, aby som si neublížila. Keď som Katku konfrontovala a spýtala sa jej či je to pravda opäť mi všetko vyvracala. Bolo mi z toho tak hrozne. Trápila som sa, plakala, psychicky som z toho bola úplne hotová. Nakoniec som sa zložila a skončila som v nemocnici. Bolo to pre mňa hrozné a doteraz neviem, ako sa s tým mám porovnať, je to veľmi ťažké pre mňa.